TEN NIKDY NEZOMRIE
Pán Ježiš povedal, že ktokoľvek verí v Neho a žije v Ňom, nikdy nezomrie. Každý z nás rozumie tomu, že tým nemyslel fyzickú smrť (o ktorej sa Nový zákon často zmieňuje ako o „spánku“), ale pravý význam Ježišových slov o tom, že Jeho svätý nikdy nezomrie, bol pochovaný pod tradičným poňatím týchto veršov ako „odchodu veriaceho do Neba.“
Ale čo ak nie sú tieto slová o odchode veriaceho do Neba a jeho večnom živote v Nebi, ale o pokračovaní života na zemi. Možno dôraz týchto slov je práve v pokračovaní života na zemi. A možno práve o tom hovorí verš 3:16 z Evanjelia podľa Jána!
TEN NIKDY NEZOMRIE
Ježiš jej povedal, „Ja som vzkriesenie a život. Ten, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keby zomrel. A ktokoľvek žije vo mne a verí vo mňa, nikdy nezomrie. Veríš tomu?“ (Evanjelium podľa Jána 11:25,26)
Pravdepodobne nenájdeme v Novom zákone prehlásenie s vážnejším a hlbším významom ako je toto.
Potrebujeme však pouvažovať o tom, čo je zmyslom života. Žiť znamená možnosť pohybovať sa z miesta na miesto, myslieť, hovoriť, predstavovať si, plánovať, milovať, nenávidieť a všetko ostatné, čo patrí k životu človeku. A fyzická smrť so všetkým týmto skoncuje—aspoň tak sa domnievame!
Predstava večného života v Nebi je tak hlboko zakorenená v mysli kresťanov, že odkaz samotného evanjelia nám nie je úplne jasný, pretože smrť a odchod do Neba nie sú v našej mysli spojené so životom. V skutočnosti vlastne ani nevieme, čo máme očakávať po tom, čo zomrieme. Hovorí sa o nádherných vilách a o tom, ako budeme žiť s Ježišom a so našimi milovanými zosnulými. Očakávame, že budeme oslobodení od hrôzy, strachu, starostí, bolestí a chorôb, ale nespájame to so životom v obvyklom zmysle slova, so životom ako ho poznáme tu na zemi.
Ak sme stratili dieťa pri automobilovej nehode, potom dúfame, že sa s ním stretneme v Nebi, keď sa tam raz dostaneme. A pýtame sa sami seba, či bude on alebo ona rovnako starý(á) ako keď sa stala tá nehoda? Odpoveď nevieme. Myslíme si, že náš milovaný syn alebo dcéra je niekde ďaleko za hviezdami. Je mŕtvi (a)! Mŕtvi (a)! Pán Ježiš mohol hovoriť o našom dieťati ako o spiacom, ale my vieme, že naša malá Sally alebo Tim sú mŕtvi. Ale prečo si potom nevieme zvyknúť na myšlienku, že náš drahý odišiel?!
Talentovaný klavirista 40 rokov usilovne nacvičuje Beethovenove sonáty, až zrazu dostane infarkt a zomrie. Už nikto sa nemôže tešiť z jeho perfektnej hry, pretože je mŕtvy! Odišiel! Dni jeho klavírnych koncertov sú preč, teraz sa umelcovo telo pomaly rozkladá v zemi. Dokážeme to prijať? Bach už viac nežije, ani Beethoven, a z Rembrandta van Rijn už zostala iba hŕbka popola.
Smrť sa vysmieva nášmu talentu a činom, pretože ona nás nakoniec oddeľuje od tých, ktorých najviac milujeme. Och áno, samozrejme sú v Nebi, tam niekde hore nad nami, spievajú spolu s anjelmi medzi vyzváňajúcimi zvonmi. Alebo sa vznášajú len tak niekde nad zemou, oblečení v bielych rúchach? A vyzerajú všetci rovnako? Berieme to ako fakt, že sa ich nemôžeme dotknúť, pretože predpokladáme, že sa po smrti zmenili, a už nie sú tým, čím boli predtým.
Čo by ste však povedali na to, keby som vám povedal, že toto nie je pravý odkaz Evanjelia Božieho kráľovstva a že tieto názory sú iba súčasťou mytológie kresťanského náboženstva.
„Ten, kto žije vo mne a verí vo mňa, nikdy nezomrie.“ O čom to hovoríš, Ježiš?
„Kedy som ja povedal, že mať večný život znamená ísť do Neba?“
„Nikdy.“
„A čo som teda povedal?“
„Povedal si, že ktokoľvek verí v Teba, nezahynie, ale bude mať večný život.“
„A kde tam teda je povedané, že pôjdeš do Neba?“
Môj osobný názor je, že sme si to vymysleli.
„To, čo som tým skutočne myslel je, že ktokoľvek verí vo mňa, bude mať večný život. Nepovedal som nič o odchode do Neba.“
„Chceš zomrieť?“
„Nie.“
„Chceš žiť?“
„Áno.“
„A čo chápeš pod pojmom život?“
Ja po tým chápem to, že môžem pokračovať v živote tak ako ho žijem teraz na zemi, ale vo svete bez hriechu, chorôb, únavy, hrôzy, násilia, a tak ďalej—vo svete, v ktorom sa malé deti môžu hrať v bezpečí, vo svete, v ktorom nie sú zlí ľudia, ničiaci všetko čoho sa dotknú a zanechávajúci ostatných v biede.
„Radšej by si žil spolu s anjelmi v Raji v duchovnom svete alebo na zemi, ak by bola taká ako som ju opísal? Radšej by si chcel žiť ako duch alebo radšej by si žil v tele z mäsa a kostí na znovuobnovenej zemi?“
Ja osobne by som radšej žil na zemi v tele z mäsa a kostí, na zemi, na ktorej by už nebolo viac trápenia, a keby som bol schopný navštíviť duchovný svet, kedykoľvek by som to chcel.
„Tvoje želanie je splnené, pretože toto som myslel slovami, ´Každý, kto žije vo mne a verí vo mňa, nikdy nezomrie´“.
Ak je uvedený dialóg pravdivý, potom to znamená, že sme zmenili odkaz Evanjelia o kráľovstve Božom. A nebola to zmena k niečomu lepšiemu, pretože sme stratili nádej na večný život—nádej na skutočný život medzi skutočnými ľuďmi.
Pre neposlušnosť Adama a Evy bol ľudstvu odmietnutý prístup k Stromu života, ktorým je sám Ježiš Kristus, pretože iba vtedy keď Ho jeme (účastníme sa Ho), meníme sa zo smrteľných bytostí na nesmrteľné stvorenia, ktoré už viacej nezomierajú. Preto je také nevyhnutné, aby sme dosiahli večný život v našej vnútornej podstate (charaktere) tým, že premáhame svetskosť, žiadostivosť a svojvôľu. Pretože ak náš vnútorný duchovný charakter nebude obnovený Bohom, aby nám potom mohlo byť zverené nesmrteľné telo, nemôžeme byť uvedení do Božej prítomnosti. Boli by sme ako Satan a padlí anjeli.
Od čias záhrady Eden Boh zdokonaľuje plán navrátenia človeka na zem. Dlhé obdobie patriarchov, obdobie Izraela, a obdobie kresťanskej cirkvi boli nevyhnutne potrebné pre to, aby Boh skonštruoval taký druh Kráľovstva, ktorý udrží rajské podmienky života na zemi.
Božím zámerom je, aby človek žil na zemi, slobodný od hriechu a aby zem bola úchvatne krásna a predivná, a aby viac nebolo smútku, bolesti a smrti.
„Zotrie im každú slzu z očí a už nebude ani smrti ani žiaľu. A nebude tam plač ani bolesť, lebo to čo bolo predtým, pominulo.“ (Zjavenie podľa Jána 21:4)
Tento verš nehovorí o Nebi, ale o novej zemi. O zemi!
A to je evanjelium o Božom kráľovstve. Tá dobrá správa nie je to, že ak veríme v Ježiša, tak pôjdeme po smrti do Neba. Tá dobrá správa je to, že budeme vzkriesení z mŕtvych a budeme opäť žiť na zemi.
Kresťanské spasenie poukazuje na znovuzískanie toho, čo bolo stratené v záhrade Eden. Nie je to plán ako všetko zmeniť a ako postaviť človeka do duchovného kráľovstva. Boh netvorí všetky nové veci, ale tvorí všetky veci nové—všetky tie veci, na ktoré sme zvyknutí.
Takže čo tým myslel Pán Ježiš, keď povedal, že nezomrieme ale budeme naďalej pokračovať v živote v Ňom? Myslel tým, že budeme živí tým spôsobom, ako život poznáme, aj keď nebudeme mať dočasne naše telá z mäsa a kostí. To príde neskôr.
Ak žijeme v Kristu (a mnohí členovia kresťanského náboženstva nežijú v Kristu), ak skutočne a verne žijeme ako súčasť Jeho Božieho života, tak potom nikdy nezomrieme. A aj keď naše telá budú spať vo fyzickej smrti, my budeme stále žiť. To neznamená, že pôjdeme do Neba, ale že budeme naďalej žiť.
Pán Ježiš myslel presne to, čo povedal.
Takže aj keď zomrieme, naďalej budeme žiť. Nezabudnite, že nehovoríme o každom členovi cirkvi, ale o tých, ktorí žijú v Ježišovi. Pretože môžeš učiniť „štyri kroky ku spaseniu“ a môžeš byť dokonalý vo svojej doktríne a predsa nemusíš ešte žiť v Ježišovi. Žiť v Ježišovi znamená obracať sa verne, deň za dňom, s každou otázkou života na Pána, byť si v každom chvíli života vedomý toho, že žiješ skrze Jeho život, znamená to deliť sa s Ním o každú myšlienku, slovo a každý čin.
Takže aj keď naše telo zaspí, my naďalej žijeme. Ale kde potom sme? Na tom nezáleží, kde sme. Pointa je v tom, že vedome žijeme v Pánovej Prítomnosti, rovnako ako sme žili na zemi. Nič sa nezmenilo.
Nič sa nezmenilo! Počuješ to? Nič sa nezmenilo okrem faktu, že dočasne neobývame fyzické telo.
„Ale čo môžem robiť, ak naďalej žijem?“
Môžeš robiť čokoľvek, čo chceš, pretože Boh vloží do tvojho srdca svoje želania, to čo chce, aby si robil, a Jeho vôľa bude zajedno s tvojou vôľou. Pokiaľ žijeme tu na zemi, musíme pestovať a šľachtiť túto jednotu vôle, pretože v Kráľovstve Božom je nesmierne dôležité, aby v nás pracoval Boh, aby sme si želali a konali to, čo je pre Neho potešením.
Budeš žiť a tešiť sa zo života bez ťažkostí, ktoré sú spojené so starnúcim telom.
Nepochybujem o tom, že mnohí alebo väčšina tých, ktorí zomreli, sú tu na zemi a pomáhajú svojím milovaným a aj iným rôznym spôsobom vykonávajú Pánovu vôľu.
Rozmýšľaj veľmi pozorne nad nasledujúcim veršom:
Preto aj my, obklopení takým veľkým oblakom svedkov, odhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva a vytrvajme v boji, ktorý máme pred sebou. (List Židom 12:1)
Kto sú svedkovia v tom oblaku?
Sú to ľudia, o ktorých sa zmieňuje predchádzajúca kapitola, rovnako ako aj menej známy svätí.
Vierou padli múry Jericha, keď ich obchádzali sedem dní. Vierou neviestka Rachab nezahynula s neveriacimi, lebo v pokoji prijala vyzvedačov. A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, aby som ešte rozprával o Gedeónovi, Barákovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, ako aj Samuelovi a prorokoch, (List Židom 11:30-32)
Všetci títo svedkovia, o ktorých sa zmieňuje 11. kapitola listu Židom boli a sú Božími svedkami a z ich svedectiev sa učíme o Božom charaktere. Každý Boží svedok je večný, pretože ten, ktorý činí Božiu vôľu, žije večne.
Kde sú títo svedkovia viery dnes? Obklopujú nás. A sú živí? Samozrejme!
A čo teda robia? Učia sa z našich životných skúseností rovnako ako my sa učíme z ich životných príbehov, ktoré sú o nich zaznamenané v Písmach, pretože my všetci spolu musíme dospieť do zrelosti. Už od čias spravodlivého Ábela je každý jeden z Božích verných a pravdivých svedkov na zemi obklopený svätými preto, aby spolu s ním rástli do Kristovej Moci, ktorá privádza do zrelosti.
Telo Kristovo, ktorým sú svedkovia Boží, je jeden veľký organizmus. V ktoromkoľvek čase ľudskej histórie sa prevažná časť účastníkov tohto Tela nachádza v duchovnom kráľovstve. Ale či už žijú v duchovnom kráľovstve alebo v ľudskom tele na zemi, je v tom len malý rozdiel.
Rozdiel je v tom, že zjavenie o Bohu vychádza od svätých, ktorí žijú na zemi. Preto ak svätí, žijúci v duchovnom kráľovstve, majú byť zbudovaní do dokonalosti, do plnosti Krista, musia obklopovať tých z nás na zemi, medzi ktorými Kristus pracuje.
Plán vykúpenia ostáva otvorený. Mojžiš a Eliáš diskutovali o tomto vykúpení s Kristom na Hore premenenia, pretože tomu chceli rozumieť a mať z tohto poznania úžitok.
Žiaden jedinec nemôže vidieť alebo vstúpiť do Kráľovstva Božieho, dokiaľ sa nenarodí znova. A nikto nemohol byť znovuzrodený, dokiaľ Ježiš nebol vzkriesený z mŕtvych, pretože On je prvorodený medzi mŕtvymi.
Preto aj Abrahám, Izák a Jákob na to, aby mohli vstúpiť do Božieho kráľovstva, museli sa znovu narodiť. A boli znovuzrodení po tom, ako Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale ešte predtým obklopovali Krista a Jeho apoštolov a učili sa od nich, čo to znamená narodiť sa znova. Potom, keď sa už samotná skúsenosť stala reálnou, prijali ju.
Nezabudnite, že vykúpenie je založené na slobodnej vôli človeka. Môžeme ho prijať ale aj odmietnuť, a tu sa prejavuje naša viera v Boha. Nezáleží na tom, či sme na zemi alebo či sa nachádzame v duchovnom kráľovstve, pretože vždy sme a vždy budeme schopný odmietnuť to, čo pred nás Boh predkladá. To musí byť desivé odhalenie pre tých, ktorí by chceli, aby Boh z nich učinil ľudí, neschopných hrešiť, ktorí by sa radi natiahli na chrbát a nechali Krista, aby všetko pre nich vykonal. Ale nie je to tak, pretože my vždy budeme schopní hrešiť a vzbúriť sa proti Bohu.
Boží svedkovia chcú všetko, čo Boh pre nás má, každý kúsoček Božej múdrosti a moci, ktorá nás má priviesť do prisľúbenej zrelosti. Preto nás obklopujú, pretože môžu dozrievať v pláne vykúpenia, pretože bez nás nemôžu byť zdokonalení.
Poznanie Božieho plánu vykúpenia bolo stratené koncom prvého storočia, kedy ľudia, nemajúci Ducha zjavenia, ktorého mali apoštoly, začali pri štúdiu teológie používať ľudské zdôvodnenia.
Ale počas obdobia dvoch tisíc rokov kresťanskej éry pravé poznanie Pána, ktoré je možné iba skrze Ducha zjavenia, postupne narastalo. To, čo bolo v takej bohatej miere odovzdané apoštolom, bolo opäť získané svätými, ktorí odovzdali svoje životy do poslušnosti Pánovi.
V dnešných dňoch sme sa dostali až k duchovnému naplneniu židovského sviatku Slávnosti Letníc. Je veľmi pravdepodobné, že aj svedkovia, ktorí nás obklopujú, sa spolu s nami zúčastňujú na naplnení tohto sviatku.
Pred nami ležia ešte ďalšie tri sviatky—tri duchovné skúsenosti, ktoré privedú Telo Kristovo do zrelosti, nevyhnutnej pre jeho návrat na zem s Pánom Ježišom.
Jedná sa o tieto tri sviatky:
Svatok trúbenie na trúbky, ktorý ohlasuje, že Kristus stojí pred jednotlivými členmi svojho Tela a vyhlasuje vojnu každej oblasti v našej osobnosti, ktorá je nepriateľom Božej Osobnosti.
Možno sa pýtate, „Ako by sa mohla taká konfrontácia uskutočniť v duchovnom kráľovstve medzi zosnulými svedkami?“
A prečo nie? Peter hovorí, že Boh súdi živých aj mŕtvych—mŕtvych ako keby boli stále živí v tele.
Lebo pre tú príčinu sa zvestovalo evanjelium aj tým, ktorí sú teraz mŕtvi, aby mohli byť súdení podľa ľudí čo sa týka tela, ale aby mohli žiť Bohu, čo sa týka ducha. (I.list Petrov 4:6)
Ďalším sviatkom je Deň zmierenia, ktorého naplnenie nastane vtedy, keď každá časť našej osobnosti bude zmierená s Bohom. Dalo by sa vlastne povedať, že sviatok Trúbenia na trúbky ohlasuje príchod sviatku Dňa zmierenia.
Ak máme dosiahnuť zrelosť člena Tela Kristovho, všetka svetskosť musí byť vyhnaná z našej osobnosti.
Prečo? Odkiaľ prichádza láska k svetu, ak nie od Satana a jeho nasledovníkov? Niet žiadnych pochýb o tom, že je možné žiť v duchovnom kráľovstve a napriek tomu stále túžiť po tom, aby sme prežili a našli bezpečie v duchovnom svete. Potrebujeme porozumieť tomu, že fyzická smrť nemení nás samotných. Jediný rozdiel medzi životom v duchovnom kráľovstve a životom v smrteľnom tele na zemi je v tom, že v duchovnom kráľovstve nemáme telesné telo.
Keď vezmeme do úvahy, že Enoch, Eliáš a Pán Ježiš majú stále fyzické telá, i keď sú teraz v duchovnom kráľovstve, pochopíme lepšie to, čo bude pravdou v nastávajúcich časoch. A prečo by nemali mať? Nebeské pomery sa skôr podobajú ako odlišujú od našich vlastných skúseností, ktoré máme zo života na zemi.
Keď žijeme a veríme v Pána Ježiša, potom tým, čím sme ako jednotlivci tu na zemi, náš spôsob života, to pokračuje aj po smrti. Beethoven naďalej komponuje, Rembrandt ďalej maľuje, ak žijú a veria v Ježiša. To je to, čo Pán prehlásil.
Ak ako príprava na návrat Krista a Jeho Tela na zem, aby tu ustanovili Božie kráľovstvo a Božie právo, má byť to, že celé Kristovo Telo spolu dôjde k zrelosti, potom členovia tohto Tela, ktorí už zosnuli, musia obklopovať nás, ktorí ešte žijeme na zemi, aby sa mohli spolu s nami učiť, čo od nás Boh požaduje pre duchovné naplnenie židovského sviatku Dňa zmierenia, ktorý znamená Deň zmierenia sa s Bohom.
Preto všetka láska k svetu z nás musí byť vyhnaná.
Žiadostivosť a vášne nášho tela z nás musia byť vyhnané.
Ale keď už raz zomrieme, neprestanú vášne nášho tela pôsobiť?
A prečo by mali? Hriechy tela ako nemorálnosť, klamstvo, vraždy, opilstvo, sú prejavom duchovných vplyvov, ktoré v nás prebývajú. My, ktorí sme už skúsenejší kresťania veľmi dobre rozumieme ako Satan vplýva na našu osobnosť.
Existuje démon žiadosti, démon alkoholu, nikotínu, démon žiarlivosti a závisti, démon klebiet a ohovárania, démon vraždy, démon zneužívania detí. Tieto sily existujú v duchovnom kráľovstve a hľadajú spôsob, ako vstúpiť do ľudského tela, aby mohli zapáliť vášne, ktoré v nich horia. Keď podľahneme takému démonovi, ktorý iba hľadá spôsob ako by mohol skrze nás pôsobiť, ten sa tomu teší, ale my trpíme úzkosťou, chorobou a niekedy končíme až smrťou, ktorá je následkom nezákonného správania.
Tieto duchovné vášne prebývajú v našom tele, ale nie sú pochované spolu s naším telom. Nerozložia sa v zemi spolu s telom a preto je nevyhnutné sa s nimi ďalej zaoberať. Nie som si vedomý toho, že by bol v Písme nejaký verš hovoriaci o tom, že fyzická smrť nás oslobodí od hriechov tela.
Preto aj svedkovia, ktorí nás obklopujú, musia vyznávať hriechy, zriekať sa ich a odporovať im rovnako ako to robíme my, pretože každé vyznanie a odporovanie hriechu je aktom súdu proti Satanovi, a mŕtvi rovnako ako živí si stále musia voliť, či budú nasledovať Krista v každej oblasti svojho života, na ceste k naplneniu nášho vykúpenia.
Svätý, ktorý zomrie a ktorý bol objektom vražedného hnevu, ho musí vyznať ako hriech a vzdať sa tohto otroctva, pretože tento hriešny duch môže vstupovať do jeho osobnosti dovtedy, kým tak neurobí.
Okrem lásky k svetu a telesných žiadostí je tu ešte problém našej svojvôle. Svojvôľa je prvotná príčina každého hriechu a prvýkrát sa prejavila u Satana, keď ešte strážil ako jeden z dvoch cherubínov Boží trón. Chápete už, že vstup do duchovného kráľovstva nás sám osebe neoslobodzuje od svojvôle? Veď svojvôľa a všetky ostatné hriechy začali v duchovnom kráľovstve. Svojvôľa je duchovné nutkanie, nie fyzická sila, aj keď tvorí neoddeliteľnú súčasť našej osobnosti.
Svojvôľa je netvor, ale patrí k nám, je súčasťou nás samých, až kým každodenným nesením kríža a nasledovaním Pána Ježiša nezabijeme našu náchylnosť nasledovať naše vlastné plány miesto aby sme trpezlivo očakávali na Pána.
Mne sa zdá, že svojvôľa a neposlušnosť sú najviac oslovované počas nášho života tu na zemi. Dokonca aj verný a poslušný Pán Ježiš sa učil poslušnosti Bohu tu na zemi, a to skrze utrpenie, a to aj napriek tomu, že vo forme Slova bol s Bohom nespočetné roky večnosti. Prečo nebol zdokonalený v poslušnosti Otcovi ešte predtým ako prišiel na zem?
A možno aj svedkovia, ktorí nás obklopujú, sa poslušnosti učili počas ich života na zemi. Zamyslime sa nad nasledovným veršom:
Ženy dostávali späť svojich mŕtvych vzkriesených. Iní boli mučení a neprijali oslobodenie, aby dosiahli lepšie vzkriesenie. Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba i okovy, aj väzenia. Kameňovali ich, rozpiľovali, umierali vraždení mečom, túlali sa v ovčích a kozích kožiach, trpeli núdzu, útlaky a príkoria. Tí, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púštiach a po horách, po jaskyniach a roklinách zeme. A títo všetci, i keď dostali svedectvo pre vieru, nedosiahli naplnenie zasľúbenia, lebo Boh predvídal pre nás niečo lepšie, aby bez nás nedosiahli dokonalosť. (List Židom 11:35-40)
Všimnite si, že títo svedkovia nehľadali ako sa dostať do Neba, ale chceli dosiahnuť lepšie vzkriesenie. A všimnite si aj, že my máme čosi lepšie, takže oni nemôže byť zdokonalení bez nás. A preto nás obklopujú, pretože sa chcú podieľať na „tom lepšom“ a tak dosiahnuť „lepšie“ vzkriesenie.
Dnes je nám dávané poznanie o tom, že Boh z nás chce vyhnať všetku svetskosť, hriech a svojvôľu, aby sme sa mohli s Ním zmieriť a spočinúť v nerušenej jednote s Bohom Otcom skrze Pána Ježiša Krista.
Toto poznanie nebolo vždy také rozsiahle ako je teraz a ja verím tomu, že svedkovia stojaci okolo nás, sa učia všetkému spolu s nami a s nami sa na tom aj podieľajú. A takto celé Telo rastie v Krista, svoju Hlavu, a pripravuje sa na svoj návrat s Ním.
Ale aby sme uplatňovali pravdu v láske a rástli vo všetkom v toho, ktorý je hlavou, v Krista. On spája a celé telo drží pospolu všetkými navzájom sa podporujúcimi kĺbmi. On dáva každej časti primerane pôsobiť, aby telo rástlo a budovalo sa v láske. (List Efezským 4:15,16)
Raz, ešte keď som bol študentom na Biblickej škole, mal som problém odpustiť niečo jednému z predstaviteľov miestnej cirkvi. Preto som sa modlil a naliehavo som prosil Pána, aby ma On uschopnil odpustiť.
V tej chvíli sa moje duchovné oči otvorili a ja som videl, že som bol obklopený mnohými ľuďmi, ktorí stáli okolo mňa v kruhu ako v amfiteátri.
Vtedy ma premklo slovo: „Prišiel si na vrch Sion, do nebeského Jeruzalema, do mesta Božieho.“
No vy ste sa prišli k vrchu Sion, k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu. Prišli ste k desaťtisícom anjelov, k veľkolepej slávnosti, k zhromaždeniu prvorodených, ktorých mená sú zapísané v nebi. Prišli ste k Bohu, sudcovi všetkých ľudí, k duchom spravodlivých ľudí, ktorí už dosiahli dokonalosť. (List Židom 12:22,23)
Všimnite si gramatický čas slovesa: „Prišiel si.“
Nie prídeš (budúci čas), ale prišiel si (minulý čas).
Ten, ktorý žije vo mne a verí vo mňa, nikdy nezomrie. Naozaj tomu veríme? Naozaj veríme tomu, že aj po smrti budeme naďalej pri vedomí, spolu s našim poznaním a pamäťou a že budeme obklopovať tých, ktorí žijú na zemi, čakajúc na ten Deň, kedy budeme opäť s nimi—nie ako duchovia bez tela ale ako skutoční jedinci v tele z mäsa a kostí?
„Duch nemá telo z mäsa a kostí ako vidíte, že ja mám.“
Ježiš uvaril rybu a zjedol včelí plást a bol živý, i keď predtým zomrel na kríži, pretože mal 40 nádherných dní, ktoré mohol v radosti stráviť na zemi, predtým ako vystúpil do Neba. A sľúbil nám, že aj po tom ako vystúpi do Neba, bude stále s nami, kdekoľvek sa zhromaždíme v Jeho mene.
„Pozrite sa na moje ruky a nohy. Som ta ja sám! Dotknite sa ma a vidzte, veď duch nemá tela ani kostí, ako vidíte, že ja mám.“ Keď to povedal, ukázal im svoje ruky a nohy. A keďže ešte stále neverili tomu, kvôli radosti a úžasu, spýtal sa ich, „Máte tu niečo na jedenie?“ Dali mu kúsok pečenej ryby, a on ju vzal a jedol pred nimi. (Evanjelium podľa Lukáša 24:39-43)
Čo si myslíte, prečo Pán prešiel takú veľkú vzdialenosť, aby sa ukázal učeníkom ako žijúca bytosť, aby dokázal, že stále „žije“ v tom zmysle slova ako to chápeme my na zemi?
„Pozrite sa na moje ruky a nohy. Som ta ja sám!“ Prečo im ukázal práve ruky a nohy? Kvôli ranám, ktoré na nich ešte mal.
Takže učeníci spoznali vzkrieseného Krista nie podľa Jeho duchovnej prirodzenosti ale podľa Jeho fyzického tela. Pretože na to, aby ste sa cítili sami sebou v plnom zmysle slova, musíte opäť získať vaše vlastné telo.
„Dotknite sa ma a vidzte.“ Časťou nášho života, tak ako ho poznáme, je schopnosť hovoriť k ľuďom a nechať ich hovoriť k nám, schopnosť dotýkať sa ich a nechať ich, aby sa oni dotýkali nás. Všimnite si, že Kristus nezdôrazňuje to, že sa vstal z mŕtvych v duchu, ale v tele, fyzicky.
„Keď to povedal, ukázal im svoje ruky a nohy.“ Tento spôsob je typický pre fyzický život, ako sme naňho zvyknutí.
„Ktokoľvek žije vo mne a verí vo mňa nikdy nezomrie.“
„Máte tu niečo na jedenie?“ Vieme si predstaviť, že kladiete túto otázku po tom, čo ste zomreli? A ak nie, prečo si to nevieme predstaviť? Nie preto, že máme falošnú predstavu o živote po smrti?
„Dali mu kúsok pečenej ryby, a on ju vzal a zjedol ju pred nimi.“
Viete si predstaviť niekoho, kto zomrel, že sa vráti späť a je pečenú rybu? Toto myslel Pán tým, keď povedal, „Ten, kto žije vo mne a verí vo mňa, nikdy nezomrie.“ Pán Ježiš sa tu neodvolával na nejakú mystickú existenciu v mytologickej vile v duchovnom svete. Hovoril o živote, pričom stál na brehu mora, vedľa neho navŕšená kopa rýb a jedol upečenú rybu. To znamená žiť a toto zažijeme aj my v našej budúcnosti, ak vydržíme vo viere v Ježiša až do konca.
Neviem ako vám, ale mne, keďže som vyrástol na východnom pobreží, sa ďaleko viac páči myšlienka, že stojím na brehu mora a jem pečenú rybu, alebo krabie mäso, alebo varené mušle či morské raky ako predstava, že sa vznášam niekde v duchovnom kráľovstve, bez toho, aby som robil niečo zmysluplné.
Telesné vzkriesenie z mŕtvych bude ukončené našim návratom do normálneho života. Ak by bol naším osudom večný príbytok v Nebi, nebolo by vôbec potrebné vzkriesenie z mŕtvych. Účelom vzkriesenia nášho tela z mäsa a kostí je fakt, že môžeme pokračovať v normálnom živote na zemi.
Vzkriesenie z mŕtvych má veľký význam, preto mu Pavol venoval celú 15. kapitolu listu Korintským.
Vzkriesenie z mŕtvych je požehnanou nádejou kresťanského Evanjelia, Evanjelia o Kráľovstve Božom, a tvorí dôležitú časť evanjelia, ale ktoré je napriek svojmu významu ignorované v prospech nebiblického „učenia o vytrhnutí veriacich do Neba“. My, ľudia dneška, síce veríme v telesné vzkriesenie veriacich, ale máme v tom zmätok, pretože nerozumieme ani len tomu, aký je rozdiel medzi vzkriesením nášho fyzického tela a nášho nebeského tela, ktoré je sa tvorí v Nebi podľa spôsobu nášho života tu na zemi.
Učenie o vzkriesení bolo zničené, prestali sme v neho veriť a preto aj myšlienka na vzkriesenie z mŕtvych prestala ovplyvňovať náš spôsob života. A to je naše nešťastie, pretože práve náš spôsob života určuje, aký druh vzkriesenia získame. Kresťanské cirkvi potrebujú kázať pravdu o vzkriesení, pretože inak budú kresťania v Deň vzkriesenia žať zatratenie. A mnohí z nich žijú podľa tela, neuvedomujúc si, že práve teraz ovplyvňujú to, čo zakúsia v Deň Kristovho návratu.
Apoštol Pavol vôbec neveril vo význam nášho večného života v duchovnom kráľovstve, pretože učil, že ak nemáme byť vzkriesený z mŕtvych, potom nám unikol zmysel celého Božieho plánu spasenia.
Ak však mŕtvi nie sú vzkriesení z mŕtvych, potom ani Kristus nebol vzkriesený. Ak však Kristus nebol vzkriesený, márna je vaša viera, lebo ste ešte vždy vo svojich hriechoch. A tak aj tí, ktorí zomreli v Kristovi, zahynuli. Ak iba v tomto živote máme nádej v Kristu, potom sme najbiednejší zo všetkých ľudí. (I.list Korintským 15:16-19)
Kontext citovaného verša ukazuje, že keď Pavol povedal, „ak len pre tento život máme nádej v Krista, potom sme najbiednejší zo všetkých ľudí“, nemyslel tým, že napriek tomu máme nádej na Krista v Nebi. Pavol tu hovorí, že ak nemáme nádej na vzkriesenie k životu, potom sme najbiednejší ľudia, hodní poľutovania.
Keď to Pavol písal, nevedel nič o súčasnej kresťanskej mytológii večného života v nádherných vilách v Nebi. Pavol túžil po zvečnení svojho fyzického tela, aby mohol pokračovať v živote na zemi. To je ústredná nádej evanjelia Kráľovstva Božieho—návrat života na zem v nesmrteľnom, od hriechu oslobodenom tele.
Už skôr sme sa zmienili o tom, že aj svedkovia viery, ktorí nás obklopujú, sa zaujímajú o duchovný spôsob naplnenia posledných troch židovských sviatkov.
Sviatok trúbenia na trúbky oznamuje začiatok vojny Božej proti nepriateľom Božím, ktorí sa nachádzajú v Jeho ľude. Dnes si už uvedomujeme fakt, že vojna v duchovnej oblasti sa už začína.
Ďalší sviatok-Deň zmierenia, hovorí o našom zmierení sa s Bohom v našom duchu, duši a nakoniec v našom tele, a to vtedy keď každý nepriateľ bude zajatý do podriadenosti sa Pánovi Ježišovi. Môžeme sa spoľahnúť na to, že Pán Boh nikdy nedovolí, aby sme boli vzkriesení do nášho vzkrieseného tela, plného plnosti Božieho života skôr, kým všetci nepriatelia v našej vnútornej prirodzenosti nebudú úplne podrobení, pretože iba vtedy, keď premáhame Božích nepriateľov, môžeme jesť zo stromu života. Ako posledný nepriateľ má byť zničená smrť, preto ešte pred ňou musia byť zničení všetci ostatní nepriatelia.
Posledným a zároveň aj najväčším židovským sviatkom je Sviatok stánkov. Tento sviatok je v nás naplnený vtedy, keď je v nás sformovaný Kristus, a keď následne Otec a Syn prídu, aby v nás naveky prebývali, pretože naším cieľom je byť naplnený všetkou plnosťou Božou.
Všetko toto má byť nakoniec zabudované do nášho vzkrieseného tela z mäsa a kostí. Potom bude naše vzkriesené telo úplne ponorené do vzkrieseného života Božieho. A to je vyvrcholenie celého vykúpenia, dokonalosť zasľúbená všetkým svedkom Božím. A tomu sa dnes učia aj svedkovia, ktorí nás obklopujú, podľa zjavenie, ktoré je postupne odkrývané svätým na zemi.
My sa učíme od svedkov z ich minulosti, a oni sa učia od nás z našej prítomnosti. A celé Telo Kristovo naraz a spoločne rastie a postupuje do zrelosti = dospelosti, meranej podľa miery plnosti Krista v našej osobnosti.
A vtedy, keď tento celý oblak svedkov, vrátane tých, čo žijú na zemi, bude privedený do zrelosti, povolá si ich Pán Ježiš na stretnutie s Ním v oblakoch. A potom celý ten veľký zástup, jazdiaci na bielych žrebcoch, vedený svojím Veľkým Generálom zostúpi na zem a oslobodí Jeruzalem od Antikrista a Falošného proroka.
To je príchod Pánov na zem, ako je opísaný v 4. kapitole 1. listu Tesalonickým.
Veď ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh skrze Ježiša privedie spolu s ním aj tých, ktorí v ňom zosnuli. (I. list Tesalonickým 4:14)
„Boh privedie s Ježišom tých, ktorí v ňom zosnuli.“
A on pošle svojich anjelov s veľkou polnicou, a oni zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od krajov až po kraje nebies. (Evanjelium podľa Matúša 24:31)
Keď sa Pán vráti na zem, privedie so sebou svojich vyvolených, zhromaždených zo štyroch kútov sveta, kdekoľvek už žijú a pracujú Jeho svedkovia, odtiaľ budú zhromaždení k Pánovi.
Hovoríme o všetkých svedkoch Božích, od čias Ábela až po súčasnosť.
A tieto ohromné zástupy svätých sa navrátia s Pánom a zostúpia s Ním z Jeho pozície v povetrí, aby dostali späť svoje telá či už zo zeme alebo z iných miest, kde zomreli.
Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, čo umreli v Kristu, (I. list Tesalonickým 4:16)
Mŕtvi v Kristu budú vzkriesení. To je to prvé vzkriesenie z mŕtvych, vzkriesenie do plnosti Kristovho života a o toto vzkriesenie sa musíme usilovať, ako nám radí Pavol.
Viete si predstaviť to zdesenie Antikrista a zlých zeme, keď uzrú všetky tie milióny žiarivých a skvelých bojovníkov. Vtedy svedkovia, ktorí budú ešte žiť na zemi, ktorých bude iba hŕstka oproti tomu množstvu, ktoré bude zostupovať s Pánom, sa odrazu premení na rovnako žiarivých a skvelých bojovníkov.
Dnes sa však káže, že veriaci budú vytrhnutí do povetria z toho dôvodu, aby boli zachránení pred nebezpečenstvom Antikrista a pred veľkým utrpením. Vedeli ste o tom, že v celej Biblii nie je jeden verš, ktorý by podporoval toto tvrdenie? Sme povinní učiť a kázať iba to, čo má základ v Biblii.
Toto učenie o úteku veriacich zo zeme skrze „vytrhnutie“ je nielen nebiblické, ale aj úplne nereálne a nelogické, keď si uvedomíme všetky udalosti, ktoré sa majú odohrať pred vytrhnutím.
Mŕtvi, ktorí sa navrátia s Kristom, veľký oblak svedkov, budú vzkriesení ako prví. Toto ich vzkriesenie neznamená, že budú vytrhnutí do povetria, ale to, že budú stáť vo svojom vzkriesenom živote na svojich vlastných nohách na zemi. Grécky výraz preložený ako „vstať“ nie je nikde v Novom zákone použitý vo význame byť vyzdvihnutý do povetria, ale je často používaný pri opise vzkriesenia z mŕtvych.
Viete si predstaviť, aký strach premkne Antikrista a jeho armádu zlých, keď uvidia ten veľký zástup?
A teraz sa vás spýtam, čo si myslíte, kto bude vtedy v nebezpečenstve—svätí alebo Antikrist a jeho nasledovníci?
Teraz môžete vidieť aké nenáležité je učenie o tom, že vzkriesení svätí alebo žijúci veriaci, boli alebo budú premenení v nesmrteľnosť a odvedení do Neba, aby unikli pred Antikristom a veľkým utrpením.
Súčasné učenie o „vytrhnutí veriacich do Neba pred veľkým utrpením“ je iba klam. Pre takéto učenie neexistuje žiadny ani biblický ani logický základ a malo by byť zrušené, pretože ponecháva kresťanov v názore, že v ktorýkoľvek moment môžu byť vytrhnutí do Neba, a preto ani nemá význam, prečo by sa mali zaujímať o morálnu prípravu samých seba na nadchádzajúci vek morálnych hrôz, do ktorého pomaly vstupujeme.
Nastal čas, aby sme my, kresťania, odmietli rôzne kresťanské tradície, ktoré nemajú žiaden biblický podklad. Pôvodné evanjelium, kázané Jánom Krstiteľom, Ježišom Kristom a Baránkovými apoštolmi, je dobrou správou o prichádzajúcom Božom kráľovstve, ktoré prichádza na zem, a nie o odchode cirkvi vytrhnutím do Neba.
Po téme odpustenia na základe vyliatej krvi, je druhou veľmi dôležitou témou Evanjelia Kráľovstva Božieho telesné vzkriesenie z mŕtvych.
Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby ktokoľvek, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal večný život. (Evanjelium podľa Jána 3:16)
„Nezahynul.“ Čo tým Pán myslel „nezahynul“?
Ako je tento výraz používaný v Novom zákone?
Alebo si myslíte, že tí osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní Jeruzalemčania? Nie, hovorím vám! Ale ak nebudete činiť pokánie, všetci tak isto zahyniete. (Evanjelium podľa Lukáša 13:4,5)
Iba jedno grécke slovo je použité vo všetkých štyroch evanjeliách na vyjadrenie slova „zahynúť“, a to sa často vzťahuje k fyzickej smrti, ako je to v citovanom verši. Podľa môjho názoru citovaný verš z Evanjelia podľa Ján 3:16 znamená to, že ak veríme v Ježiša Krista, naše telo bude privedené do stavu nesmrteľnosti tým, že bude vzkriesené z mŕtvych.
Zdá sa, že my kresťania sme niečo vypustili z dobrej správy, ktorú nám priniesol Pán Ježiš, dobrú správu pre všetkých tých, ktorí žili v otroctve zo strachu z fyzickej smrti. Pán Ježiš zdôraznil to, že ak udržíme svoju vieru v Neho pevnú a vernú až do konca, môžeme zabudnúť na smrť a že náš život bude navždy zachovaný.
Samozrejme, že na určitú dobu budeme oddelení od nášho fyzického tela. Ale náš život bude pokračovať ďalej tak ako sme na to zvyknutí, to znamená, naďalej sa budeme učiť o Kristu a rásť v Kristu. Pán Ježiš nás prehlásil za spravodlivých, keď sme Ho prijali ako Spasiteľa, ďalším krokom je, že musíme byť zdokonalený v horu Sion, aby sme tak boli pripravený vrátiť sa s Ním na zem a vládnuť všetkým národom zeme.
Synovia Boží budú zjavení spolu s Pánom Ježišom. A budú mať nesmiernu radosť, keď budú môcť sňať zo zeme kliatbu a keď oni sami budú slúžiť ako stromy života, takže ľudia na zemi budú môcť byť premieňaní z telesnej živočíšnej formy života do života slobodný detí Božích.
Synovia Boží budú žiť spôsobom akí nežili nikdy predtým, pretože budú mať prístup do duchovného sveta, aj keď boli stvorení pre zem a zem bude ich domovom.
Začnime uvažovať o tom, že budeme žiť večne ako ľudia a nie ako duchovia zbavený tela. Spomeňte si na slová Pána Ježiša, že všetci tí, ktorí opustia svoje rodiny alebo majetky alebo čokoľvek iné pre Ježiša, dostanú všetko späť aj s s úrokom v súčasnom svete, všetko to, čo pre Neho opustili. Vo svete, ktorí prichádza, budú mať večný život a to znamená, že nielenže budú žiť na zemi, ale budú vládnuť národom zeme skrze moc nekonečného a nepominuteľného vzkrieseného života.
Pán Ježiš prišiel preto, aby sme mohli mať život, a nielen život ako taký, ale hojnosť života, korunu života, ktorý sa máme snažiť získať tým, že sme usilovnými a vernými učeníkmi Pána.
Ak v tomto živote žijeme podľa našich telesných túžob, v Deň vzkriesenia mŕtvych zožneme skazu. Ak si naopak zvolíme život v poslušnosti Duchu Svätému, zožneme večný život—nie večnú existenciu v duchovnom kráľovstve, ale skutočný ľudský život na dokonalej zemi, omnoho bohatší čo do množstva a kvality ako je teraz.
Kresťan, naprav svoje srdce, aby si mohol žiť večne. Pretože ak žiješ v Pánu Ježišovi a veríš v Neho, nikdy nezomrieš!
(“Ten Nikdy Nezomrie”, 4248-1)