RAJ ALEBO VECNÝ ZIVOT?
Bojuj dobrý boj viery, uchop večný život, do ktorého si aj povolaný a vyznal si dobré vyznanie pred mnohými svedkami. (1. list Timoteovi 6:12)
Používanie termínov Nebo a Raj
Termín „nebo“ je asi najčastejšie používané slovo v kresťanskom slovníku. Kedykoľvek však kresťania použijú slovo „nebo“ myslia tým Raj a to raj, ktorý sa kedysi nachádzal na zemi v krajine Eden.
Slovo Raj je pôvodom iránske a znamená „záhradu ohradenú múrom.“
Hoci si to ani neuvedomujeme, našou túžbou nie je ísť do neba ako takého, a ak aj áno, tak iba z jediného dôvodu a to preto, že nebo chápeme ako miesto, kde prebýva Pán Ježiš a nebeský Otec-a možno aj niektorí z našich milých zosnulých. Našou skutočnou túžbou je však dostať sa do tej nádhernej Božej záhrady.
Jednou z najzaujímavejších štúdií Biblie, ak by ju niekto urobil, by určite bol prehľad používania výrazu „nebo.“ Okamžite tu totiž vyvstávajú dva problémy.
- Aj hebrejský aj grécky jazyk rozlišujú nebo fyzické, oblohu a nebo duchovné, ako príbytok duchov. Jedine z kontextu môžeme povedať, o ktorom type neba sa v texte hovorí.
- Slovo prekladané ako „nebo“ je často v množnom čísle. Napríklad, ak preskúmame grécky text Pánovej modlitby zistíme, že je tam napísané „Náš Otče, ktorý si v nebesiach,“ takže nie v nebi, ale v nebesiach.
Na počiatku Boh stvoril nebesia a zem. (1. kniha Mojžišova 1:1)
Slovo „nebo“ je v tomto verši v množnom čísle a vzťahuje sa na oblohu.
V šesťstom roku života Noachovho, druhého mesiaca sedemnásteho dňa toho mesiaca, sa roztrhli všetky žriedla veľkej priepasti a otvorili sa prieduchy nebies. (1. kniha Mojžišova 7:11)
Slovo „nebo“ je tu v množnom čísle a vzťahuje sa na oblohu.
A požehnal ho a riekol: Požehnaný Abram silnému Bohu najvyššiemu, majiteľovi nebies a zeme. (1. kniha Mojžišova 14:19)
Slovo „nebo“ je tu v množnom čísle a pravdepodobne sa vzťahuje na oblohu.
Vtedy zavolal anjel Hospodinov na Abraháma po druhé z nebies. (1. kniha Mojžišova 22:15)
Slovo „nebo“ je tu v množnom čísle a môže sa vzťahovať na duchovné nebo ale pravdepodobne tiež na oblohu.
A ešte riekol: Preto počujte slovo Hospodinovo: Videl som Hospodina sedieť na jeho tróne, a všetko vojsko nebies stálo po jeho pravici a po jeho ľavici. (2. kniha Kronická 18:18)
Micheáš tu pravdepodobne videl duchovné nebo.
…a hovoril: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. (Evanjelium podľa Matúša 3:2)
V skutočnosti „kráľovstvo nebies.“
A ako v tom, čo odchádzal, upretým zrakom hľadeli do neba, tu hľa, dvaja mužovia sa postavili vedľa nich v bielom rúchu. (Skutky apoštolov 1:10)
Pozerali uprene „do neba.“ Pravdepodobne sa tu myslí obloha.
A odrazu povstal z neba zvuk ako zvuk nesúceho sa silného vánku a naplnil celý dom, kde sedeli. (Skutky apoštolov 2:2)
„Z neba.“ Vieme, že Duch svätý prišiel z duchovného neba, ale keďže bolo pri tom počuť „zvuk“, tento odkaz sa vzťahuje asi iba k fyzickému nebu.
A videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem boly pominuly a mora už nebolo. (Zjavenie Jána 21:1)
„Nové nebo.“ Je to paralela ku Genesis 1:1 a asi sa vzťahuje ku novej oblohe, k novej nebeskej klenbe.
To je len pár príkladov, ktoré poukazujú na to, že potrebujeme poopraviť naše myslenie v súvislosti s tým, čo myslíme pod pojmom „nebo“. Nasledujúca krátka úvaha nám ukáže, že väčšinou pod pojmom nebo myslíme Raj, a nie nebo, nebesia alebo oblohu.
Keby sme dôkladne preskúmali celé Písmo, zistili by sme, že ani v Starom ani v Novom zákone nie je nikde zdôrazňovaná smrť a následný odchod do duchovného neba, rovnako ako sa nikde nezdôrazňuje náš večný pobyt v duchovnom nebi ako cieľ nášho spasenia. Pokiaľ nepochopíme, že naším cieľom nie je večný život v duchovnom nebi, máme iba nejasnú, akoby matnú predstavu o tom, čo je to Božie kráľovstvo.
Nový zákon sa len málo zmieňuje o tom, čo sa stane s kresťanom po tom ako zomrie. Dôraz celého Nového zákona je kladený na Deň Pána a na príchod Božieho kráľovstva na zem.
Všeobecne rozšírený názor o tom, že v nebi sú pre nás pripravené príbytky, alebo nejaké rezidencie, vzišiel z nesprávneho prekladu Evanjelia podľa Jána 14:2. Táto obmena evanjelia Božieho kráľovstva na evanjelium o príbytkoch, ktoré na nás v duchovnom nebi čakajú po tom ako zomrieme, vznikla pravdepodobne ešte v období tesne po smrti apoštolov a odráža sa v nej jednak viera okolitých náboženstiev a jednak filozofia Gnosticizmu. A ako ovocie tejto obmeny sa „príbytkov v nebi“ vybudovala široká kresťanská mytológia, ktorej ani jedna časť sa však nezakladá na Písme.
Keď sa Biblia zmieňuje o duchovnom nebi, nachádzajú sa v tom nebi bytosti dobré aj zlé, takže ani opis duchovného neba nezobrazuje to prostredie, ktoré by sme si radi zvolili.
Napríklad:
…že bol vytrhnutý do raja a počul nevysloviteľné slová, ktoré nesmie človek hovoriť. (2. list Korintským 12:4)
Pavol prežil túto tak veľmi žiadanú skúsenosť v Raji v treťom nebi.
Ale pozrite sa, čo sa ešte v duchovnom nebi nachádza.
A ukázal sa aj iný div na nebi. A hľa veľký drak červený, ktorý mal sedem hláv a desať rohov a na svojich hlavách mal sedem diadémov. (Zjavenie Jána 12:3)
Porovnajte:
Lebo nie je nám zápasiť s krvou a telom, ale s kniežatsvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach. (List Efezským 6:12)
Prostredie duchovných nebies nie je také, aké si obvykle spájame s našou predstavou „neba.“
Potom som videl a hľa, veľký zástup, ktorý nemohol nikto spočítať, z každého národa a zo všetkých pokolení a ľudí a jazykov, ktorí stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení v dlhom bielom rúchu, a palmy v ich rukách. (Zjavenie Jána 7:9)
A videl som čosi ako sklenné more, zmiešané s ohňom a tých, ktorí zvíťazili nad šelmou a nad jej obrazom a nad jej znamením, a nad číslom jej mena, že stáli na sklennom mori a mali harfy Božie… (Zjavenie Jána 15:2)
Naozaj sa tešíte na to, že raz budete stáť na sklenenom mori s harfou v ruke?
Raj, na ktorý myslíme my—deti uprostred nádherných kvetov, stromov, vrchov a riek, hrajúce sa spolu s mierumilovnými zvieratami, slobodné od strachu, choroby, bolesti a smrti—takýto Raj sa v Novom zákone nespomína, dokiaľ nepríde nové nebo a nová zem.
A Boh zotrie každú slzu z ich očí, a smrti už viac nebude ani žalosti ani kriku, ani bolesti viacej nebude, lebo prvé veci pominuly. (Zjavenie Jána 21:4)
A toto sú zmienky o Raji zo Starého zákona:
Vlk bude bývať s baránkom a lev bude ležať s kozľaťom, teľa a levíča a kŕmny dobytok budú spolu, a malé chlapča ich povedie, krava a medvedica budú sa spolu pásť, aj ich mláďatá budú spolu ležať, lev bude žrať slamu ako vôl, a batoľa ktoré požíva prsia, bude sa ihrať nad dierou jedovatého hada, a malé dieťa siahne svojou rukou nad dieru baziliškovu. Neuškodia ani nezahubia na celom vrchu mojej svätosti, lebo zem bude plná známosti Hospodinovej, tak ako čo vody pokrývajú more. (Izaiáš 11:6-9)
A budem plesať nad Jeruzalemom a radovať sa budem nad svojím ľudom, ani sa v ňom viacej nepočuje hlas plaču ani hlas kriku. Nebude odtiaľ viacej dieťaťa, ktoré by žilo iba niekoľko dní, ani starca, ktorý by nevyplnil svojich dňov. Lebo chlapec zomrie, keď mu bude sto rokov, a hriešnikovi, keby mu bolo i sto rokov, bude sa zlorečiť. Nastavajú domov a budú bývať v nich, nasadia viníc a budú jesť ich ovocie. Nebudú stavať, aby tam býval iný, nebudú sadiť, aby jedol iný, lebo ako dni stromu budú dni môjho ľudu a dielo svojich rúk budú dlho užívať moji vyvolení. (Izaiáš 65:19-22)
Všimnite si, že v Izaiášových veršoch ako aj vo veršoch v 21. kapitole Zjavenia je Raj umiestnený na zemi. Raj, Božia záhrada, bol pôvodne na zemi. Z toho, čo hovorí Pavol však vieme, že v súčasnosti je Raj umiestnený v treťom nebi. Ale raj bola stvorený pre zem a preto sa pri návrate Pána Ježiša a Jeho bratov na zem opäť vráti.
Súčasné kresťanské učenie zdôrazňuje, že Pán Ježiš Kristus prišiel, aby nás zachránil pred peklom a aby nás opäť umiestnil do Raja (ktorý nazývame „nebom“).
Ale nikde v Novom zákone nie je Pán Ježiš predstavovaný ako náš záchranca pred peklom—absolútne nikde! Peklo s najväčšou istotou existuje! Ale v evanjeliách sa ako prvoradý cieľ nezdôrazňuje náš útek pred peklom.
Podľa Pavlovho opisu vytrhnutia do Raja by sa naozaj dalo chápať to, že Kristus prišiel preto, aby nás preniesol do raja.
Rovnako aj z nasledujúceho verša:
A Ježiš mu povedal: Amen ti hovorím, dnes budeš so mnou v raji. (Evanjelium podľa Lukáša 23:43)
Tento verš sa často používa aj na to, aby poukázal na možnosť obrátenia sa k Bohu na smrteľnej posteli. Ale pravdou je, že Pán Ježiš toho zlodeja nepriviedol ani do Božieho kráľovstva ani do večného života, teda do základných nádejí evanjelií, ale do Raja. A ďalej:
Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom! Tomu, kto víťazí, dám jesť z dreva života, ktoré je uprostred raja Božieho. (Zjavenie Jána 2:7)
Žiaden svedomitý študent Písma nemôže po preskúmaní týchto veršov prehlásiť, že útek pred peklom alebo vstup do Raja sú hlavné témy, na ktoré je kladený prvoradý dôraz vo všetkých štyroch evanjeliách ako aj v listoch Apoštolov.
Tak sa zdá, že kresťanskí kazatelia by sa mali vrátiť späť k Biblii, najmä do knihy Skutkov, a aby tam hľadali, čo majú vlastne kázať.
Ak teda útek pred peklom a prijatie do Raja nie sú hlavnou témou Nového zákona, tak čo ňou potom vlastne je?
Po opise Krista ako Spasiteľa a Pána sú ešte tri hlavné body v Novom zákone, ktoré sa týkajú nášho osobného spasenia a ktoré sú vzájomne prepojené, a to:
- naša premena na nové stvorenie, premena do morálnej podoby Krista, vrátane odpustenia našich hriechov.
- zo všetkých síl sa usilovať získať večný život, vrátane vyslobodenia nášho fyzického tela.
- náš vstup do Božieho kráľovstva.
Táto naša diskusia sa zamerá hlavne na prvé dva body—na našu premenu do morálnej podoby Krista a na naše usilovanie sa o to, aby sme získali večný život, pretože tretí bod-vstup do Božieho kráľovstva je tak úzko spojený s prvými dvoma, že zvláštny prieskum tohto posledného bodu už nebude potrebný.
Po tom ako popremýšľame nad našou premenou do morálnej podoby Krista a nad naším usilovaním sa o získanie večného života, ktoré sú v skutočnosti spôsobom, akým vstupujeme do Božieho kráľovstva, sa pozrieme aj nato, ako naša usilovnosť v tejto práci ovplyvní náš život v raji. Koniec koncov je to tá najdôležitejšia otázka: Bude moj život ako jednotlivca v raji významne ovplyvnený mojou vytrvalosťou pri dosahovaní Božieho cieľa, ktorý bol predo mňa ako jednotlivca postavený? Alebo dostanú víťazi úplne rovnakú odmenu ako porazení?
V dňoch, v ktorých žijeme niet dôležitejšej otázky ako je táto, pretože nespočetné zástupy veriacich sú úplne ľahostajné ku pravému kresťanskému spôsobu života a žijú pod dojmom, že sú spasení milosťou a že všetci spasení budú mať tak vzájomne podobný osud, že nie je dôvod k tomu, aby sa prepínali v úsilí dostať sa do Božieho odpočinku, do Božej plnosti.
Ak jeden dostane dvadsaťizbovú rezidenciu a ďalší len trojizbovú, čo na tom záleží? (I keď pravdou je, že potom by im to určite nebolo jedno, veď ako si už dnes navzájom závidia materiálne bohatstvo!). Prečo teda nehľadať radosti tohto sveta? Koniec koncov, do raja už lístky máme, tak prečo teda prežívať problémy spôsobené nesením kríža, zapieraním samého seba a nasledovaním Majstra?
Prečo čakať v Pánovom väzení, o hlade a smäde, odopierajúc si túžby svojho srdca a duše, keď sa stačí len natiahnuť a zobrať si to, čo chcem, veď pri tom neprekročím ani tak veľa zákonov? Veď ak som spasený bezpodmienečnou milosťou, a všetci spasení dostanú približne rovnakú odmenu, prečo sa teda vzdať svojich Izákov?
Boh je láska a ak nás On sám privedie do Raja a naše nové bydlisko bude ďaleko lepšie ako čokoľvek iné, čo sme kedy zakúsili, tak potom to mimoriadne úsilie, ktoré je potrebné na vtisnutie sa do Božej vôle na to, aby sme získali korunu života, nie je hodné získanej odmeny.
Pokračujme ale v našej diskusii o našej premene do morálnej podoby Pána a o našom usilovnom stíhaní získať plnosť večného života, a potom upozorníme na niektoré rozdiely u tých, ktorým bude dovolené vstúpiť do Raja, tých, ktorí ochotne nasledovali Krista celým svojím srdcom.
Naša premena na nové stvorenie, do morálnej podoby Krista
Takže ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie, staré veci pominuli, hľa všetky veci sa stali nové. Ale to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril sám so sebou skrze Ježiša Krista a dal nám službu zmierenia. (2. list Korinstkým 5:17,18)
„Všetky veci sa stali nové.“
Výsledkom novej zmluvy, kresťanskej zmluvy, je nová bytosť. A pretože táto nová bytosť bola sformovaná skrze smrť Adamovej prirodzenosti a skrze to, že v nás bol sformovaný Kristus, je táto nová bytosť spravodlivá, svätá a poslušná v spôsobe svojho života.
Prvý človek zo zeme zemský, z hliny, druhý človek—Pán z neba. Aký bol ten zemský, takí aj všetci zemskí, a aký je ten nebeský, takí aj všetci nebeskí. (1. list Korintským 15:47, 48)
Od počiatku vekov bolo cieľom každej Božej zmluvy sformovať mužov a ženy do morálnej podoby Boha. Každá nasledujúca zmluva kladie na spôsob nášho života stále vyššie požiadavky a zároveň ponúka viac Božích prostriedkov, ktoré nás uschopňujú tieto vyššie požiadavky aj splniť a učiniť tak nevyhnutné zmeny v našej osobnosti.
Cieľom Novej zmluvy, rovnako ako všetkých ďalších Božích zmlúv, je naša premena do morálnej podoby Krista, a následne skrze Krista naša jednota s Otcom. Požiadavky kladené na našu osobnosť sú absolútne, ale vždy máme k dispozícii aj milosť, ktorá ďaleko prevyšuje prostriedky ktorejkoľvek inej zmluvy predtým.
Žiadna iná zmluva okrem Novej zmluvy nedokáže premeniť Adamovu prirodzenosť na prirodzenosť Kristovu.
A preto je nanajvýš ironické, že Božia milosť Nového zákona je v našich dňoch chápaná tak, že Boh sa zriekol požiadavky na našu premenu do Božej podoby, namiesto toho aby sme porozumeli, čím táto milosť v skutočnosti je—Božím zaopatrením k tomu, aby táto naša premena bola vôbec možná!
Všeobecne sa vyučuje, že do Raja vstupujeme skrze milosť (ktorú definujeme ako „bezpodmienečné odpustenie“). Ale čo potom s Božou túžbou po spravodlivých deťoch? Či sa vari Adam a Eva môžu vrátiť do záhrady a jesť zo stromu života, i keď v ich osobnosti nenastala žiadna zmena?
Dve dimenzie novej zmluvy. Existujú dve veľké dimenzie novej zmluvy, jednou je odpustenie a druhou premena do Kristovej morálnej podoby (a neskôr do Jeho vonkajšej podoby, ak usilovne nasledujeme Krista počas nášho učenníctva).
Aspekt odpustenia v našom oslobodení bol dokonaný na Golgotskom kríži. Keď prijmeme Krista a chodíme v ňom, nachádzame sa stále v stave odpustenia, v stave bez odsúdenia. A predsa nie je naše odpustenie bez podmienok, pretože závisí na našom chodení vo svetle Božej vôle. Ak chodíme vo svetle Božej vôle, automaticky sa stávame kandidátmi na život v Raji po tom, čo zomrieme. Ale biblickým cieľom ľudského spasenia nie je iba získať príbytok v Raji.
Ďalšou otázkou je aspekt premeny. Byť premený do Kristovej podoby a skrze Krista byť privedený do ničím nerušenej jednoty s Bohom, to vyžaduje jednak úplné zničenie Adamovej prirodzenosti v nás—a to úplne všetkého, dobrého aj zlého!—a následne stvorenie a prečistenie Kristovej prirodzenosti v našej osobnosti. V takejto premene je zahrnuté aj večné prebývanie Otca a Syna skrze Ducha Svätého v našej osobnosti.
V našich dňoch sa aspekt novozmluvného odpustenia tak rozšíril, až sa nakoniec stal zmluvou. „Milosť“ sa začala definovať ako alternatíva k spravodlivému spôsobu života, stala sa synonymom pre odpustenie, názorom, že keďže Boh odpustil pohanom, vstúpia do Raja bez toho, aby potrebovali zmeniť svoj spôsob života. Ale toto je absolútne nebiblické.
Ktokoľvek pozorne skúma, čo je podstatou novej zmluvy (Židom 8:10-12), pochopí, že jej hlavnou črtou je vpísanie Božích zákonov do mysle a srdca človeka, a to znamená stvorenie spravodlivého spôsobu života v našej osobnosti. Odpustenie je nám pridávané ako zaopatrenie, ktoré nás ochráni svätých, zatiaľ čo sa v nás uskutočňuje požadovaná zmena.
V žiadnom prípade však nie je odpustenie hlavným ustanovením novej zmluvy, napriek tomu, že je v dnešných dňoch tak často kázané.
V Starom zákone je niekoľko spôsobov, v ktorých je opísaná naša cesta od počiatočného spasenia do Božej plnosti ako napríklad sedem židovských sviatkov, opísaných v 23. kapitole knihy Leviticus. Prvé štyri, Pesach, sviatok nekvasených chlebov, sviatok prvotin úrody a Letnice, symbolizujú duchovnú milosť, ktorá nám dáva autoritu a moc na to, aby sme mohli vstúpiť do Božieho kráľovstva.
Posledné tri sviatky, sviatok trúbenia na trúbky, Deň zmierenia a sviatok stánkov, symbolizujú náš vstup do Božieho kráľovstva. Opisujú spôsob, ktorý Boh používa na premenu našej osobnosti, pretože do Božieho kráľovstva vstupujeme iba vtedy, keď je naša osobnosť premenená. V Božom kráľovstve niet svetskosti, žiadostivosti alebo sebectva. Akákoľvek časť našej osobnosti, ktorá ešte zotrváva v láske k tomuto svetu, v telesných žiadostiach alebo v osobných ambíciách, nepatrí do Božieho kráľovstva.
Z toho, čo sme uviedli vyššie je možné vidieť, že je rozdiel mať za cieľ spasenia vstup do Raja a vstup do Božieho kráľovstva. Adam a Eva žili v Raji, ale nie v Božom kráľovstve.
Raj, to je záhrada plná potešenia. Božie kráľovstvo, to je vláda Boha, je to činenie Božej vôli na zemi. A Kristovo evanjelium hovorí o príchode Božieho kráľovstva na zem.
Ktokoľvek prijme Krista a zostáva v ňom, vstúpi po svojej smrti do Raja. Ale to nie je Božie kráľovstvo. Do kráľovstva Božieho možno vstúpiť iba cez osobnú premenu.
Všimnite si to v nasledujúcom verši:
A zjavné sú skutky tela, ktoré sú: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota, žiadostivosť, modloslužba, čarodejstvo, nenávisť, zvady, žiarlenia, hnevy, konflikty, poburovania, sekty, závisti, vraždy, opilstvá, hodovania a tomu podobné, čo vám predpovedám, ako som už aj prv povedal, že tí, ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva. (List Galatským 5:19-21)
To neznamená, že tí, ktorí robia tieto veci, nevstúpia do Raja, ale tí, ktorí robia tieto veci, nezdedia Božie kráľovstvo.
Zlodej na kríži vstúpil do Raja, pretože uznal kráľovstvo Krista. Ale zdediť Božie kráľovstvo možno iba, keď sa človek stane slobodným od skutkov tela.
Pán Ježiš nekázal o Raji, ale o Božom kráľovtsve. Žiadne Pánovo podobenstvo nehovorí o vstupe do Raja, ale o nebeskom kráľovstve, o Božom kráľovstve.
Dôvodom, prečo sa musíme opäť narodiť z Krista je, aby sme mohli vstúpiť do Božieho Kráľovstva, nie do Raja!
A teraz sa poďme pozrieť, čo nám o dedičstve Kráľovstva Božieho povedia posledné tri židovské sviatky, ktoré znamená vlastne premenu našej osobnosti, pretože toto je Božie kráľovstvo.
- Sviatok trúbenia na trúbky (3 Mojž 23:24) hovorí o Pánovi zástupov, nastupujúcom do boja proti hriechu vo svojej Cirkvi, a potom proti hriechu v celom Jeho stvorení.
- Deň zmierenia (3 Mojž 23:27) popisuje odpustenie nášho hriechu a potom vo vyhnaní druhého kozla do púšte opisuje odstránenie nášho hriechu.
- Sviatok stánkov (3 Mojž 23:34) zjavuje Boží definitívny cieľ, a to že sa Kristus (a tým Boh v Kristu) stane centrom a náplňou všetkého stvorenia Božieho, počnúc Jeho víťaznými svätými.
…cieľom správy plnosti časov dovedna zobrať všetko v Kristovi, to čo je na nebesiach i to, čo je na zemi… (List Efezským 1:10)
Tým, že ste prijali Pána Ježiša za svojho osobného Pána a Spasiteľa, tým sa začína vaša osobná premena (čo je vlastne nová zmluva), a tým vstupujete do Božieho kráľovstva. A vtedy:
- Pán Ježiš vyhlasuje svojim nepriateľom v tvojej osobnosti vojnu.
- Pán Ježiš, po odpustení tvojich hriechov skrze zmierenie, ktoré učinil vyliatím svojej krvi na kríži Golgoty, ťa bude viesť dotiaľ, kým každý z jeho nepriateľov v tebe nebude položený pod Jeho nohy.
- Pán Ježiš bude sýtiť tvoju osobnosť svojím vlastným telom a krvou, dokiaľ nebude v tebe všetko, čo je z Adama ukrižované a dokiaľ nebude v tebe stvorené všetko z Boha.
- Pán Ježiš a Otec prídu k tebe a učinia si v tvojej osobnosti večný príbytok.
Napísal som niekoľko kníh a brožúrok, ktoré bližšie vysvetľujú to, ako sa židovské sviatky Pána týkajú a aplikujú na naše kresťanské učeníctvo. Tieto materiály si môžete doobjednať na adrese, uvedenej na konci tejto brožúrky.
Teraz by sme radi zaostrili túto diskusiu na cieľ nášho spasenia, a to na našu osobnú premenu do Kristovej podoby. Tento cieľ znamená ďaleko viac ako len obyčajný vstup do Raja po našej fyzickej smrti.
Deň zmierenia. Čo sa týka našej premeny z Adama na Krista, pozrime sa pozornejšie na Deň zmierenia, opísaný v 16. kapitole 3. knihy Mojžišovej.
Potom zabije kozla obeti za hriech, ktorá bude za ľud, a zanesie jeho krv dovnútra za oponu a urobí s jeho krvou tak ako urobil s krvou junca, poprská ňou pokrývku (miesto milosti) a pred pokrývkou. (3. kniha Mojžišova 16:15)
Pokropenie miesta milosti (pokrývka = zľutovnica) krvou zabitého kozla znázorňuje vyliatie Kristovej krvi pred Boží oltár v nebi na odpustenie našich hriechov. Odpustenie našich hriechov nás oprávňuje k tomu, aby sa začal proces našej premeny, ktorý sa ukončí tým, že v nás bude sformované Božie kráľovstvo.
…ani nie krvou kozlov a teliat, ale svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do svätyne získajúc pre nás večné vykúpenie. (List Židom 9:12)
A tu sa dostávame k živému kozlovi, ktorý bol určený pre púšť.
A Áron vzloží obe svoje ruky na hlavu živého kozla a bude vyznávať nad ním všetky neprávosti synov Izraelových a všetky ich prestúpenia čo do všetkých ich hriechov a dá ich na hlavu kozla a vyženie ho človekom ustanoveným nato, na púšť. (3. kniha Mojžišova 16:21)
Vyznaním hriechov, ich zložením na hlavu živého kozla a vo vyhnaní tohto kozla do púšte je jasne ukazáné, že naše vykúpenie v sebe zahŕňa aj odstránenie hriechu z našej osobnosti.
Židovské sviatky Pána boli vždy slávené presne „vo svojom čase.“
Toto sú výročné slávnosti Hospodinove, sväté zhromaždenia, ktoré zvoláte na ich určený čas. (3. kniha Mojžišova 23:4)
Verím tomu, že teraz sa nachádzame v období Dňa zmierenia, ktoré je prvorade určené Kristovej cirkvi, a ktoré bude ďalej pokračovať v tisícročnom kráľovstve.
Čím sme dnes bližšie pri Pánovi, tým viac zakúšame jednanie Ducha Svätého, ktorý nás vedie do boja proti svetskosti, žiadosti a svojvôli v našej osobnosti.
Verím tomu, že iba tí, ktorí plne spolupracujú s Duchom Svätým pri odstraňovaní hriechu z ich osobnosti sú súci pre prvé vzkriesenie, aby sa pri Pánovom zjavení stali časťou kráľovského kňazstva.
A prečo? Pretože tí, ktorí budú pri Pánovom príchode na zem vzkriesení z mŕtvych, budú oslávení tým, že budú zaodiaty do tela z nebies. Budú mať telo ako Pán Ježiš a budú môcť vstúpiť do Božieho Raja v tele z mäsa a kostí, rovnako ako Pán Ježiš.
Žiadna ľudská bytosť nemôže byť nikdy vzkriesená a zaodiata telom ako má Pán Ježiš, dokiaľ sa v jej osobnosti nachádza svetskosť, žiadostivosť a vzbura. Iba tí, ktorí skrze Krista zvíťazili nad svetom, Satanom a svojvôľou sú oprávnení jesť zo Stromu života, ktorý sa nachádza uprostred Raja Božieho (Zjav 2:7). Cherubíni ešte stále strážia tento strom!
Ohľadom Božej milosti je v súčasnosti veľmi veľa teologického zmätku. Žiadna bytosť nikdy nedostane telo slávy iba na základe odpustenia. Cieľom milosti je uschopniť nás, aby sme sa usilovne tisli do vzkriesenia. Ak sa spoliehame iba na milosť, skrze ktorú nám bude odpustené bez toho, aby sme prešli procesom osobnej premeny, potom nie je pred Božím trónom tvorené žiadne telo slávy a v deň vzkriesenia budeme nájdení nahí.
Vstup do Svätyne svätých získavame vtedy, keď prijmeme Pána Ježiša, vtedy Boh počuje naše modlitby. A to je tá nádherná Božia milosť pre nás. Ale do Božieho kráľovstva nemôže v žiadnom prípade vstúpiť iba skrze odpustenie. Do Raja áno, ale nie do Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo je činenie Božej vôle na zemi tak ako v nebi.
Pevne verím, že čitateľ bude na základe povedaného sám hľadať v Písme, aby zistil, či mám alebo nemám pravdu a že nebude čakať na to, až to zistí po svojej smrti, pretože potom už bude príliš neskoro.
Pôsobí mi to veľký smútok, ale musím povedať, že mnoho pastorov a učiteľov pozná prísnosť Božieho spasenia, ale ani ju neučia ani nekážu zo strachu pred tým, že stratia svojich nasledovníkov. A preto na vás nalieham, aby ste sa slepo nespoliehali na svojho duchovného vodcu, že vám povie pravdu ohľadom vášho spasenia. Otestujte si svojich apoštolov (Zjav 2:2)!
Rozhodne máme vždy poslúchať starších nášho zboru a robiť všetko pre to, aby sme im pomohli. Boh nás nepovolal k tomu, aby sme poučovali starších! Ale za svoje spasenie je osobne zodpovedný každý z nás a Pán od nás žiada, aby sme sami hľadali v Písme a aby sme pochopili, čo ohľadom nášho spasenia hovorí Boh.
Zopakujme si teda, čo sme si povedali doteraz. Deň zmierenia sa už začal a tí svätí, ktorí zotrvávajú na modlitbách sami zisťujú, že Duch Svätý poukazuje na ich hriechy a pomáha im ich vyznávať, aby mohli byť od nich oslobodení. Takéto vyznávanie a oslobodzovanie pôsobí vzrast Krista v našej osobnosti.
Usilovné tisnutie sa do večného života
Tento traktát som nazval som „Raj alebo večný život?“ preto, aby som upozornil na to, že Raj a večný život neznamenajú to isté. Pán Ježiš a Jeho apoštolovia kázali večný život a nikdy nezdôrazňovali to, že po našom odchode by sme mali naveky žiť v treťom nebi, kde je Boží raj umiestnený.
Koľkokrát zdôraznil Pán Ježiš v evanjeliách večný život? Veľakrát.
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho nezahynul, ale mal večný život. (Evanjelium podľa Jána 3:16)
Všimnite si, že kontrast v tomto verši netvorí nebo a peklo, ale večný život a zahynutie. Ide teda o to isté? V žiadnom prípade.
Peklo je Božie väzenie, v ktorom Boh väzní zlé bytosti. Zahynutie sa však týka nášho fyzického tela.
A tak aj tí, ktorí zosnuli v Kristovi, zahynuli (ak nie je vzkriesenie tela). (1. list Korintským 15:18)
Pán Ježiš prišiel, aby sme po smrti nemuseli ostať ako duchovia bez tela, naše telo sa síce vo forme prachu vráti zemi, z ktorej bolo stvorené, ale môže k nám byť znovu pripojené skrze predivné oživenie Božím Svätým Duchom.
A či vari v skutočnosti nevyjdú všetci ľudia z hrobov? Áno, vyjdú.
Nedivte sa tomu, lebo príde hodina, v ktorú všetci, ktorí sú v hroboch, počujú jeho hlas, a vyjdú tí, ktorí dobre činili na vzkriesenie života, ale tí, ktorí zle robili, na vzkriesenie súdu. (Evanjelium podľa Jána 5:28,29)
I keď tieto telá nespasených vyjdú zo zeme, neboli nikdy dotknuté Božím životom. Aký bude ich koniec, to nevie nikto, vieme iba to, že nebudú oživené Božím životom.
A preto človek, ktorý bude vzkriesený z mŕtvych ale nie v Pánu Ježišovi, bude potrestaný tým, že nebude mať žiadnu nádej, že raz by mohol vstúpiť do Božej prítomnosti alebo do Jeho kráľovstva.
O tom, ktorý z osudov postihne človeka po jeho vzkriesení a po jeho súde—peklo, ohnivé jazero, vonkajšia tma alebo osud večne blúdiacej hviezdy, rozhodne Kristus. Faktom však ostáva, že vlastne zahynul.
Osud človeka, ktorý zahynie má prinajmenšom tieto štyri nežiadúce znaky:
- jeho telo nebude nikdy oživené Svätým Duchom
- už nikdy nebude schopný zažiť prítomnosť Božiu a Jeho požehnanie
- Boh z jeho mysle nevymaže bolestivé spomienky, čo urobí tým, ktorých prijme do svojho Kráľovstva
- môže byť uvrhnutý do ohnivého jazera alebo na iné miesto múk.
Je nevyhnutne potrebné si uvedomiť, že Pán Ježiš neprišiel na zem preto, aby dal ľuďom cestovný pas z Pekla do Raja, ale preto, aby nám bolo odpustené a aby nám zadovážil možnosť zmeniť sa, aby sme boli prijateľní pre Otca. A medzi týmito dvoma konceptmi stojí celý svet.
Nebo (alebo nebesia), ako sme už povedali, v sebe zahŕňa všetky časti fyzického priestoru a všetky oblasti duchovného kráľovstva. Avšak večný život sa týka nášho vstupu do Božieho života.
Ján 3:16 nám hovorí, že ktokoľvek vloží svoju neustávajúcu dôveru v Pána Ježiša Krista nezahynie, ale bude prijatý do Života, ktorého napĺňou je Boh sám.
Možno skúseného kresťana všetko to, čo som doteraz povedal až tak neprekvapuje. Napriek tomu však existujú v zmýšľaní kresťanov niektoré vážne problémy a to že večný život je (1) večná existencia, (2) dar, ktorý je nám v celej svojej plnosti darovaný už po našom prijatí Krista, a to že je to (3) právoplatný zákonitý stav, ktorý existuje v našej mysli a v mysli Boha, a nie tým, čím v skutočnosti je-formou života, rovnako ako aj biologický život je istou formou života.
„Prijmi Krista a máš večný život.“ V súčasnom učení to znamená, že po smrti budeš bývať v nejakej krásnej vile v Raji a budeš žiť naveky spolu s anjelmi.
Pravdou ale je, že:
- Večný život neznamená večnú existenciu. Všetci duchovia, spravodliví rovnako aj zlí, budú žiť naveky.
- Po našom obrátení sa ku Kristu preukazujeme iba prvotiny úrody večného života, akoby iba taký „závdavok“, prejav plnosti nášho obrátenia sa ešte len príde.
- Večný život je skutočný, reálny život. Je to život Boží, ktorý v nás reálne prebýva, a nie nejaký právoplatný stav, ktorý nemôže nič ovplyvniť ani to ako žijeme tu na zemi. Ako nám zjavuje podobenstvo o rozsievačovi (a spolu s ním aj iné verše Písma), v skutočnosti môžeme Boží život po tom, čo nám je po prijatí Krista darovaný, stratiť.
Toto vám potvrdí hocikto, kto poznal nejakého človeka,ktorý bol naplnený Božím životom, a ktorý po tom, čo od Boha odpadol, sa viditeľne zmenil. Vytratila sa z neho žiara Božieho života.
Večný život nemá nič spoločné s prebývaním v Raji. Večný život sa týka života, ktorý motivuje našu osobnosť. Na druhej strane Raj je životné prostredie Boha, náš skutočný domov, miesto lásky, radosti, pokoja a neopísateľnej krásy.
Vidíte ten rozdiel medzi večným životom ako našou životnou silou a Rajom ako miestom, kde žijeme?
Večný život ako aj Raj boli pre Adama a Evu stratené. Podľa všetkého bol Raj okamžite prenesený do duchovného kráľovstva a strata Božieho života mala za následok takmer o tisíc rokov neskôr fyzickú smrť Adama a Evy.
Pán Ježiš je náš Vykupiteľ. Prišiel, aby pre nás znovu získal večný život. Raj príde vo svojom čase. Ale, ako uvidíme neskôr, naším skutočným cieľom je byť premenený na ducha, ktorý dáva život. Až potom sa budeme môcť v plnosti tešiť z Raja. Ale vstúpiť do Raja iba na základe odpustenia samotného (ak je to vôbec možné), bez skúsenosti premeny v nové stvorenie, by znamenalo utrpieť nepredstaviteľnú stratu.
My túžime po krásnom prostredí pre náš život, ale Boh túži po morálnej premene ľudí, aby dokázali uchovať všetku tú nádheru a krásu Raja. Dáva vám to zmysel?
Spasení ľudia budú žiť naveky v Raji na zemi. Ale proces spasenia je procesom premeny ľudí na budúcich vládcov a obyvateľov Raja.
Večný život nie je dar, ktorý je nám daný v plnej miere hneď po tom ako prijmeme Krista. Večný život je skutočný, reálny druh života, ktorý prijímame akoby vo vývojovom štádiu embrya a ktorý musí každým dňom nášho učeníctva ďalej rásť a rozvíjať sa.
Bojuj dobrý boj viery, uchop večný život, do ktorého si aj povolaný a vyznal si dobré vyznanie pred mnohými svedkami. (1. list Timoteovi 6:12)
…takí, ktorí si odkladajú dobrý základ do budúcnosti, aby uchopili skutočný, večný život. (1. list Timoteovi 6:19)
Tieto dva verše sú adresované spaseným ľuďom, ktorí prijali počiatočnú časť večného života a ktorí musia ďalej pokračovať, aby v nich ich večný život rástol a to skrze pobožný spôsob života. Pretože jediný spôsob rastu nášho večného života v nás je v tom, že žijeme pobožný život.
Lebo je tesná brána a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. (Evanjelium podľa Matúša 7:14)
Brána je tesná a cesta plná rôznych tlakov, ale táto cesta vedie do života. To, že prijmeme Krista nám umožňuje na túto cestu nastúpiť, ale to nám ešte neprináša plnosť života. Plnosť života nám prinesie iba verné a striktné nasledovanie Krista počas celého nášho života tu na zemi. Pretože je rozdiel medzi životom a prekypujúcim životom.
Lebo sme sa stali účastníkmi Krista, ak počiatok viery dodržíme pevný až do konca. (List Židom 3:14)
Aby som ho poznal a moc jeho vzkriesenia a účasť na jeho utrpeniach usúpodobňovaný jeho smrti… (List Filipanom 3:10)
Vari tieto verše hovoria o tom, že sme bez akýchkoľvek podmienok prijali plnosť večného života, keď sme prvýkrát vyznali našu vieru v Krista?
Neskôr si preberieme, ako premena našej sobnosti ovplyvní náš život v Raji. Jednou z výhod bude to, že tí, ktorí sú teraz premieňaní, budú mať svoje telesné telo (t.j.telo z mäsa a kostí) zaodiate osláveným telom z duchovného neba. Aj Pán Ježiš Kristus sa teraz nachádza v Raji vo svojom telesnom tele.
Vidzte moje ruky a moje nohy, že som ja sám, ten istý. Dotýkajte sa ma a vidzte, lebo duch nemá tela a kostí, ako vidíte, že ja mám. (Evanjelium podľa Lukáša 24:39)
Jednou z veľkých chýb kázaných v súčasnosti je tá, že každý veriaci prijme pri Pánovom príchode telo podobné telu Pána Ježiša—aj keď tento veriaci nežil víťazný kresťanský život. Nič nie je vzdialenejšie pravde ako tento názor.
V skutočnosti je to takto. Keď prijmeme Pána Ježiša ako nášho Spasiteľa a Pána, začína sa pre nás vojna. Cieľom-víťazstvom v tejto vojne je oslobodenie nášho fyzického tela. Všetky sily temnoty, vrátane tých, ktoré prebývajú v našej osobnosti, bojujú proti nám a proti nášmu úsiliu, proti našej snahe, aby v nás vyrástol večný život do bodu, v ktorom už sme kvalifikovaný a súci pre prijatie nášho smrteľného tela do večného Života Boha.
Počas nášho učeníctva bojujú v nás každý deň život a smrť boj o nadvládu v našej osobnosti. Naše telo ešte ostáva mŕtve v hriechu, zatiaľ čo naša znovuzrodená vnútorná prirodzenosť bojuje proti temnote. Víťazný svätý je ten, ktorý vydrží v nasledovaní Pána až do víťazného zavŕšenia tohto boja.
Apoštol Pavol opisuje tento zápas a jeho výsledok veľmi jasne.
Aby som poznal jeho a moc jeho vzkriesenia a účasť na jeho utrpeniach, usúpodobňovaný jeho smrti, ak by som len nejako došiel ku vzkrieseniu mŕtvych. (List Filipanom 3:10,11)
Vzkriesenie tela k večnému životu nie je automatické, ale je ho potrebné získať!
To, že Pavol tu skutočne hovorí o oslobodení svojho smrteľného tela dokazujú nasledujúce verše.
On mocou, ktorou si všetko môže podmaniť, pretvorí naše ponížené telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu. (List Filipanom 3:21)
Oslobodenie telesného tela bolo Pavlovým cieľom.
A ak Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prebýva vo vás, tak teda ten, ktorý vzkriesil Krista Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás. (List Rimanom 8:11)
No nielen to, ale aj sami, majúc prvotinu Ducha, aj my sami vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela. (List Rimanom 8:23)
Ktorý je závdavkom nášho dedičstva až do vykúpenie nadobudnutého vlastníctva, na chválu jeho slávy. (List Efezským 1:14)
Pavol učil, že cieľom nášho spasenia je vzkriesenie nášho telesného tela.
A ak len v tomto živote nadejeme sa na Krista, potom sme biednejší od všetkých ľudí. No ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina tých, ktorí zosnuli. (1. list Korintským 15:19,20)
Vzkriesenie nášho telesného tela je náš vstup do života.
Pretože ako v Adamovi všetci zomierajú, rovnako tak aj v Kristovi všetci budú oživení. (1. list Korinstkým 15:22)
Vzkriesenie nášho telesného tela znamená zničenie posledného nepriateľa.
Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť. (1. list Korintským 15:26)
Ak nás rastie Kristus, rastie v nás vlastne vzkriesenie, pretože Pán Ježiš je vzkriesenie.
Ak týmto spôsobom dosahujeme vnútorné vzkriesenie tak potom pri Pánovom príchode bude naše telo odiate do Božej slávy.
Jesť zo Stromu života (ktorým je Kristus) je dovolené iba svätému, ktorý premáha hriech, víťaziacemu svätému, ktorý takto vo svojom vnútornom človeku dosahuje večný život a ktorý sa takto pripravuje na dovŕšenia nesmrteľnosti svojho vonkajšieho človeka-tela.
Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom! Tomu, kto víťazí, dám jesť z dreva života, ktoré je prostred raja Božieho. (Zjavenie Jána 2:7)
Zakaždým, keď víťazíme skrze naše sebazaprenie a skrze usmrcovanie túžob nášho tela a našej duše, jeme zo Stromu života. Vtedy Adam zomiera a žije Kristus. Adam zomiera a žije Kristus. Adam zomiera a žije Kristus.
Tak aj vzkriesenie mŕtvych. Seje sa v porušenosti, vstane v neporušiteľnosti, seje sa v nečesti, vstane v sláve, seje sa v slabosti, vstane v moci, seje sa duševné telo zmyselné, vstane duchovné telo. Ak je duševné telo, je aj duchovné telo. Tak je aj napísané: Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom. Ale nie prv duchovné, ale duševné, potom duchovné. Prvý človek zo zeme zemský, z hliny, druhý človek—Pán z neba. Aký bol ten zemský, takí aj všetci zemskí, a aký ten nebeský, takí aj všetci nebeskí. A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského. (List Rimanom 15:42-49)
Večný život získavame (večný život je vlastne vzkriesenie z mŕtvych, a teda Kristus samotný, pretože On je vzkriesenie a život) tým, že jeme Jeho telo a pijeme Jeho krv. Takýmto spôsobom jeme zo Stromu života. A tak zatiaľ čo usmrcujeme skutky nášho tela, v duchovnom kráľovstve sme sýtení telom a krvou Pána Ježiša.
Všimnite si v nasledujúcich veršoch spojitosť medzi jedením Kristovho tela a pitím Jeho krvi, večným životom a vzkriesením z mŕtvych.
A Ježiš im povedal: Amen, amen vám hovorím, že ak nebudete jesť tela Syna človeka a piť Jeho krv, nemáte v sebe života. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravdivý pokrm a moja krv pravdivý nápoj. Ten kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal ten živý Otec a ako ja žijem skrze Otca, tak i ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa. (Evanjelium podľa Jána 6:53-57)
Na to, aby sme dosiahli plnosť večného života pre nášho vnútorného človeka, musíme verne nasledovať Ducha svätého pri usmrcovaní skutkov nášho tela. A tým, že sa usilujeme o víťazný život nad našimi hriešnymi túžbami, jeme Kristovo telo a pijeme Jeho krv.
Keď jeme Kristovo telo a pijeme Jeho krv, prebývame v Ňom a zisťujeme, že rovnako ako Kristus žije skrze Otca, tak aj my žijeme skrze Krista.
Ako povedal Pavol, zakúšame moc Jeho vzkriesenia a stávame sa účastníkmi Jeho utrpení. Tak ako aj On, aj my žijeme v tomto svete. Ak však chceme byť časťou Jeho vzkriesenia, musíme ako On žiť v dobrovoľnom sebazapieraní.
Doteraz sme sa zaoberali tým, ako dosahujeme vzkriesenie pre nášho vnútorného človeka. Teraz sa pozrime na vzkriesenie tela.
Vzkriesenie tela pozostáva zo vzkriesenia dvoch tiel: vzkriesenie nášho tela z mäsa a kostí, ktoré bude pri Pánovom príchode a vzkriesenie nášho príbytku z nebies.
Lebo vieme, že keby náš pozemský dom stánu bol zborený, máme stavänie od Boha, dom nie rukou učinený, večný v nebesiach. (2. list Korintským 5:1)
Tento „dom nie rukou učinený“ je naše rúcho spravodlivosti, Kristova sláva, ktorá v Deň Pána zaodeje naše vzkriesené telesné telo.
Dnešné kresťanské cirkvi potrebujú pochopiť, že tento príbytok z nebies je stvorený ako doplnok ku Kristu, vyformovanému v nás samotných, ktorý sa v nás formuje počas nášho života tu na zemi. Dalo by sa povedať, že si takto budujeme príbytok v nebi.
Náš nebeský príbytok, ktorý sa teraz nachádzame pred trónom Božím v nebi, odráža každé jedno rozhodnutie, ktoré činíme tu na zemi. Ako hovorí Pavol:
Lebo terajšie kratučké ľahké nášho súženia nám pôsobí prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy. (2. list Korintským 4:17)
Tá „prenesmierne veľká večná tiaž slávy“, ktorá pozostáva z našich verných, zbožných odpovedí na všetky súženia, je naším príbytkom z nebies.
Význam tohto verša je v tom, že my vlastne už dnes rozhodujeme o povahe nášho vzkriesenia z mŕtvych, pretože Deň vzkriesenia vlastne ukáže, čím sme sa skrze Krista stali. A preto odmeny, uvedené v druhej a tretej kapitole Knihy Zjavenia plne závisia od nášho úsilia, od toho, či zvíťazíme nad mocou hriechu a nad našou svojvôľou, ktoré proti nám neustále bojujú, zatiaľ čo my sa usilovne snažíme dosiahnuť prvé vzkriesenie z mŕtvych, vzkriesenie kráľovského kňazstva.
Blahoslavený a svätý, kto má diel na prvom vzkriesení. Nad tými druhá smrť nemá moci. Ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov. (Zjavenie Jána 20:6)
Pri Pánovom príchode na zem bude telo apoštola Pavla vzkriesené odtiaľ, kde bol v Ríme umučený a bude odiate do veľkého vrchu z ohňa a slávy. A bude sa podobať svojmu Pánovi.
Všetci, ktorí dosiahli prvé vzkriesenie, budú vzkriesení a zaodiaty do tiel, ktoré budú presne odzrkadľovať rozhodnutia, ktoré títo učeníci činili počas svojho učeníckeho života tu na zemi. To, ako žijeme teraz v tele, sa nám v ten deň opäť vráti.
Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo načo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé. (2. list Korintským 5:10)
Pred nami stojí cieľ-premena našej vnútornej prirodzenosti do Kristovej podoby a to tak, že sme napĺňaný Božou prirodzenosťou Krista a prítomnosťou Otca a Syna. Toto všetko je uložené vo fyzickom tele, ktoré bude zaodiate do príbytku z nebies, ktorý vlastne odzrkadľuje to, čím sme sa stali, keď sme žili skrze krv a telo Pána Ježiša tu na zemi.
Toto je spasenie a plnosť večného života. Toto je prvé vzkriesenie z mŕtvych, vzkriesenie kráľovského kňazstva, ktoré bude vládnuť nad Božím stvorením naveky.
Ako premena našej osobnosti ovplyvní náš život v Raji
Raj je miesto neopísateľnej lásky, radosti, pokoja a krásy. Keď bol Raj svojho času na zemi, nachádzal sa na územi blízko dnešného Iraku. Bola to záhrada, v ktorej bolo všetko, po čom mohol človek kedy túžiť, vrátane prítomnosti Boha samotného.
Boh stvoril človeka a postavil ho do záhrady, a táto záhrada je naďalej miestom, kde Boh zamýšľa postaviť človeka, aby tam žil—do záhrady tu na zemi, ktorá bude plná potešenia.
Ale človek v tom čase nebol tým „človekom,“ akého ho chcel mať Boh. Až Pán Ježiš bol prvým Človekom na zemi, ktorý ukázal, akého človeka chce Boh—človeka, morálne podobného Bohu, ktorý je schopný jednoty s inými ľuďmi, schopný neobmedzenej vlády a ktorý nesie neustále ovocie.
Záhrada bola dokonalá, ale nie človek.
Táto záhrada bude pri Pánovom príchode opäť premiestnená späť na zem. Ale čo ľudia?
Opis nového neba a novej zeme, ktorý je uvedený v posledných dvoch kapitolách Biblie, opisuje nový svet spravodlivosti, korý príde. Nový Jeruzalem, Nevesta Baránkova, kráľovstvo Božie, zostúpi z duchovného neba a pri svojom zostupe bude dobre viditeľné na oblohe, až nakoniec zostúpi na veľkú a vysokú horu na novej zemi, kde zostane naveky.
Na novej zemi budú žiť národy spasených ľudí, ktorým bude naveky vládnuť Nevesta Baránkova, kráľovské kňazstvo, Boží Izrael.
Nový Jeruzalem bude Božím trónom, ktorý bude prebývať medzi spaseným ľudstvom.
Celá zem bude Rajom a nebude tam už viac bolesti ani smrti.
Oslávená Cirkev, nový Jeruzalem, bude pripravená poslúžiť komukoľvek z nového sveta, kto bude chcieť prísť a osviežiť sa v Prítomnosti Boha v Kristu, ktorý bude prebývať vo svätých.
A mnohí ľudia pôjdú a povedia: Poďte a vyjdime hore na vrch Hospodinov, do domu Boha Jakobovho a bude nás vyučovať niektorým zo svojich ciest a budeme chodiť po jeho cestách! Lebo zo Siona vyjde zákon a slovo Hospodinovo z Jeruzalema. (Izaiáš 2:3)
Spasené národy budú z času na čas prichádzať do nového Jeruzalema, aby boli požehnaní Prítomnosťou Krista v Jeho svätých.
A stane sa, že každý kto pozostane zo všetkých tých národov, ktoré prijdú proti Jeruzalemu, bude prichádzať hore z roka na rok, aby sa klaňal Kráľovi Hospodinovi Zástupov a aby slávil slávnosť stánov. (Zachariáš 14:16)
Svätý Duch bude vytekať ako Rieka života z Božej prítomnosti. Strom života, ktorým je Boh v Kristu v Jeho svätých, bude prístupný pre všetky spasené národy na zemi.
Z tohto obrazu vidíme, že v kráľovstve existujú najmenší rovnako ako aj najväčší. Tu nejde iba o znovuzískanie Raja. A tak otázka teda znie: Aká bude moja úloha v tomto novom svete? Ovplyvní to, či žijem alebo nežijem víťazný kresťanský život môj ďalší osud, alebo či úplne postačí iba sa do Raja dostať takpovediac s odretými ušami?
Už sme hovorili o vzkriesení a oslávení nášho tela. Z toho jasne vyplýva, že Pán Ježiš nezaodeje svetskú, hriešnu a neposlušnú bytosť telom podobným Jeho vlastnému. Naopak, nie je to až tak nepravdepodobné, že pri Pánovom príchode na zem dostanú iba tí členovia Jeho cirkvi, ktorí Ho po celý čas verne nasledovali, späť svoje telá vzkriesené. Ak je to tak, potom možno stretneme niektorých z Božích vyvolených, ktorí budú vo svojich Duchom naplnených a už oslávených telesných telách slúžiť jednak národom zeme (to budú ľudia ešte stále v telesnom tele), a jednak aj zvyšku Cirkvi, ktorá sa bude zdržiavať v duchovnom kráľovstve. Ak je to tak, potom získať prvé vzkriesenie z mŕtvych sa pre nás stáva veľmi žiadúcim.
Už sme sa zmienili o tom, že príbytok z nebies, ktorý zaodeje naše vzkriesené telesné telo, samo o sebe vyjaví, čo dobré a zlé sme počas života na zemi urobili. Toto je jasne opísané nielen v 2. liste Korinťanom 5:10, ale aj v nasledujúcom verši:
Lebo ten, kto seje v svoje telo, z tela bude žať skazu, a ten, kto seje v Ducha, z Ducha bude žať večný život. (List Galatským 6:8)
V deň vzkriesenia budeme žať buď skazu buď večný život, v závislosti od druhu „sejby“, ktorú sme počas nášho pozemského života praktizovali.
Ako by sa ti páčilo byť v Raji v stave skazy?
Písmo hovorí o korunách, rúchach a bielom šate. Koruna predstavuje autoritu, ktorá bude daná víťazom. Rúcho a biely šat hovoria o tom, čo v Deň Pána zakryje naše vzkriesené telesné telo.
Za týmto už mi je odložená koruna spravodlivosti, ktorú mi dá Pán odplatou v ten deň, On, ten spravodlivý sudca, a nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milujú Jeho príchod. (2. list Timoteovi 4:8)
Blahoslavený muž, ktorý znáša pokušenie, lebo keď bude skúsený a dokáže sa, dostane korunu života, ktorú Pán zasľúbil tým, ktorí ho milujú. (List Jakuba 1:12)
A keď sa ukáže Arcipastier, odnesiete si neuvädnuteľnú korunu slávy. (1. list Petra 5:4)
Nič sa neboj toho, čo máš trpieť. Hľa,diabol uvrhne niektorých do žalára, aby ste boli skúsení, a budete mať súženie desať dní. Buď verný až do smrti, a dám ti korunu života. (Zjavenie Jána2:10)
A tu sú verše,ktoré hovoria o bielom rúchu, o tom „príbytku“, ktorý je tvorený zo spravodlivého spôsobu života, a to tým ako postupuje Kristova práca a Jeho prítomnosť v našej osobnosti:
Ten, kto víťazí, bude odiaty bielym rúchom, a nevytriem jeho mena z knihy života a vyznám jeho meno pred svojím Otcom i pred Jeho anjelmi. (Zjavenie Jána 3:5)
Radím ti, aby si si kúpil odo mňa zlata, prečisteného v ohni, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa odial, aby sa neukázala hanba tvojej nahoty, a kollýrium pomazať svoje oči, aby si videl. (Zjavenie Jána 3:18)
Potom som videl a hľa, veľký zástup, ktorý nemohol nikto spočítať, z každého národa a zo všetkých pokolení a ľudí a jazykov, ktorí stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení v dlhom bielom rúchu, a palmy v ich rukách. (Zjavenie Jána 7:9)
A dalo sa jej, aby sa obliekla do čistého a nádherného kmentu, lebo tým kmentom sú skutky spravodlivosti svätých. (Zjavenie Jána 19:8)
A vojská, ktoré sú na nebi, išly za ním na bielych koňoch, odiati kmentom, bielym a čistým. (Zjavenie Jána 19:14)
Z vyššie citovaných veršov jasne vidieť, že sú pripravené koruny a rúcha, ktoré je možné získať. Niektorí obyvatelia Raja budú na svojich hlavách nosiť koruny Božej autority. A iní budú zas odiaty do bieleho rúcha kňazov Najvyššieho Boha. To, či budeme korunovaný autoritou a odiaty do kňazského rúcha plne závisí od toho ako usilovne nasledujeme Krista.
Ale tieto dôkazy autority a moci nebudú nikomu dané automaticky a len preto, že učinil vyznanie viery v Krista, ale sú výsledkom Božieho programu vykúpenia, v ktorom musí každý z nás usilovne spolupracovať.
Pre tých, ktorí víťazia nad tlakom a pokušeniami démonov posledných dní, sú pripravené vzácne charakterové znaky, ktoré je možné získať iba skrze Krista vo víťaznom boji nad protivníkom.
Jedným z týchto charakterových znakov je odvaha. Počas každého nášho boja proti strachu a hrôze, ktoré pred nás protivník stavia, je v nás formovaná Kristova odvaha.
Tým v nás neustále rastie viera v Boha, keďže musíme byť stále viac a viac závislý na Pánovi uprostred všetkého zla a problémov, v ktorých sa snažíme slúžiť Pánovi.
Jednou z najvzácnejších kvalít, ktoré môžeme v tomto boji získať je prísna, nekompromisná a neustála poslušnosť Bohu, bez ohľadu na to, čo od nás požaduje. Dokonca aj Pán Ježiš sa naučil poslušnosti skrze utrpenie.
A utrpenie v nás formuje trpezlivosť. Trpezlivosť je znakom dokonalosti. Ako v nás rastie trpezlivosť, stávajú sa z nás dvere, skrze ktoré môžu ďalší ľudia vstúpiť do Božej prítomnosti. Brány nového Jeruzalema sú z perál—perál, ktoré boli sformované z trpezlivých odpovedí na rôzne dráždenia.
A nakoniec najcennejším znakom charakteru, ktorý môže získať každý je – Božia blízkosť. Tí, ktorí zvíťazia, sa naveky stanú stĺpmi v chráme Božom a „nikdy viac z neho nevyjdú.“
Záver
Keď zvážime vyššie spomenutý rad rôznych osudov a následkov pochopíme, že nestačí len „žiť v malej chatke na okraji krásnej krajiny.“ Pripravené sú tróny, ktoré môžeme získať—tróny momentálne okupované zlými duchmi, ktoré kazia stvorenie Božie.
Pripravené sú koruny života a koruny spravodlivosti, oslňujúco biele rúcha, ktoré budú odzrkadľovať spravodlivé skutky každého jednotlivca.
A je tu aj telo, ktoré má byť vzkriesené zo smrti a odiate do Božej slávy a ohňa, aby naveky žiarilo ako hviezda.
Je tu príležitosť slúžiť naveky Bohu v Jeho živom Stánku zmluvy.
Sú tu radosti, ktoré prinesú uzdravenie a život spaseným ľuďom zeme.
Sú tu rôzne charakterové kvality, ktoré je možné dosiahnuť.
A konečne je tu nepredstaviteľná radosť, ktorú pocítime pri tom, keď Pán povie: „Dobrý a verný služobník, vstúp do radosti svojho Pána.“
Ale večná blízkosť k Pánu, Bohu nebies, je odmena, ktorá prevyšuje všetko ostatné.
Nie, naším cieľom nie je iba získať vstup do záhrady Božej. Odmeny a poklady, pripravené pre víťaziaceho svätého, učeníka, ktorý berie svoj kríž na každý deň a nasleduje svojho Majstra so srdcom plným poslušnosti a lásky, sú hodné každého úsilia, ktoré dokážeme vyvinúť.
A tak nechoďme po radu za tými, ktorí sa pokúšajú zistiť ako blízko sa až dá pristúpiť k ohnivému jazeru bez toho, aby do neho spadli. Hľadajme bohatší a hodnotnejší život. Žime tak, aby nám Pán mohol s radosťou dať plnosť svojho kráľovstva.
Mnohí, ktorí sú teraz poslední, budú raz môcť vstúpiť do plnosti spasenia, do plnosti Boha.
Kto víťazí, zdedí všetko a budem mu Bohom, on mi bude synom. (Zjavenie Jána 21:7)
(“Raj Alebo Večný Život?”, 4245-1)