CESTE K SLÁVE
Ak by som len nejako došiel ku vzkrieseniu z mŕtvych. (List Filipanom 3:11)
Úvod
Predtým ako môžeme pochopiť cestu kňazstva ku sláve si musíme uvedomiť, že sú dve vzkriesenia: vzkriesenie na počiatku tisícročného kráľovstva, ktoré bude nastolené pri zjavení sa Krista a potom veľké vzkriesenie mŕtvych, ktoré sa uskutoční na konci tisícročného kráľovstva.
V súčasnosti sa to chápe tak, že prvé vzkriesenie je pre spasených a to druhé, veľké vzkriesenie je pre stratených—všetci, ktorí budú vzkriesení počas druhého vzkriesenia budú uvrhnutí do ohnivého jazera. Toto však nie je pravda. Pokiaľ správne rozumiem Písmu tí, ktorí činili dobré, vstúpia počas druhého vzkriesenia do večného života a tí, ktorí činili zlé, budú hodení do Ohnivého jazera.
Ak chceme prvé vzkriesenie, to musíme dosiahnuť. Avšak druhé, veľké vzkriesenie je neodvratné. Každý, kto nebude vzkriesený počas prvého vzkriesenia, pri vzkriesení kňazstva, bude vzkriesený pri druhom, veľkom vzkriesení.
A videl som tróny a posadali si na ne tí, ktorým bola daná autorita súdiť. A videl som duše postínaných pre svedectvo Ježišovo a pre Slovo Božie, ktorí neuctievali šelmu ani jej obraz ani neprijali jej znamenie na svoje čelo ani na svoju ruku. A ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov. Ale ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedokoná tisíc rokov. To je prvé vzkriesenie. Blahoslavený a svätý, kto má diel na prvom vzkriesení. Nad tými druhá smrť nemá moci. Ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov. (Zjavenie Jána 20: 4-6)
Všimnite si, že sa tu nič nehovorí o spasení. Neboli otvorené žiadne knihy súdu, pretože tí, ktorí boli nájdení hodní, aby dosiahli prvé vzkriesenie, boli súdení už predtým.
Druhé, veľké vzkriesenie je opísané nasledovne:
A videl som mŕtvych, malých i veľkých, stojacich pred trónom Božím, a knihy sa otvorili. A iná kniha bola otvorená, kniha života, a mŕtvi boli súdení podľa svojich skutkov, podľa toho čo bolo napísané v knihách. A more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom, a smrť a Hádes (peklo) vydali mŕtvych, ktorí boli v nich a každá bytosť bola súdená podľa svojich skutkov. Potom boli smrť a peklo uvrhnuté do ohnivého jazera. Ohnivé jazero je druhá smrť. (Zjavenie Jána 20:12-14)
Chápete, aký veľký rozdiel je medzi týmito dvoma vzkrieseniami? Druhé, veľké vzkriesenie je to, na ktoré ľudia myslia, keď si predstavujú, čo sa stane po ich smrti. Mŕtvi budú vzkriesení a postavia sa pred Boha, spravodliví vstúpia do Kráľovstva a zlí budú uvrhnutí do plameňov.
Ale to prvé vzkriesenie je vzkriesením Božích kráľov a kňazov, Jeho sudcov. V skutočnosti je to Ježiš Kristus a Jeho králi a kňazi, ktorí budú vykonávať súd nad tými, ktorí budú vzkriesení pri druhom vzkriesení. A budú súdiť aj anjelov.
Ako ste už možno sami pochopili, tí, ktorí dosiahnu to prvé vzkriesenie nie sú priemerní návštevníci cirkví dnešných dní. Pre tých, ktorí dosiahnu prvé vzkriesenie, existuje tzv. cesta k sláve, po ktorej musia usilovne kráčať, ktorá je veľmi namáhavá a vyžaduje od človeka úplne všetko.
Skôr ako budeme v téme pokračovať, dovoľte mi zmieniť sa o dvoch veľmi dôležitých veršoch z Biblie.
Ale máš i v Sardách niekoľko málo osôb, ktoré nepoškvrnili svojho rúcha, a budú sa prechádzať so mnou v bielom rúchu, pretože sú hodni. (Zjavenie Jána 3:4)
Tento verš sa vzťahuje na kresťanskú cirkev v Sardách, Božiu lampu. Iba niektorí jej kresťania sa budú prechádzať v bielych kňazských rúchach, zvyšok veriacich nebol nájdený ako hodný prvého vzkriesenia.
Prečo ho neboli hodni? Pretože si zašpinili svoje rúcha. Keď uverili v Ježiša Krista, dostali čisté duchovné rúcha. Potom si však nedali pozor na každodenné vyznávanie a odvracanie sa od svojich hriechov.
Pojem „byť hoden“ je dnes veľmi zriedka kázaný a to kvôli veľkému zdôrazňovaniu milosti odpustenia. Musíme sa však odvrátiť od súčasných zmätených kázaní a jasne hlásať túto potrebu Božieho ľudu-prať svoje rúcha a bieliť ich v krvi Baránkovej,pretože ináč nemajú žiadnu nádej, že dosiahnu prvé vzkriesenie mŕtvych.
Druhý veľmi dôležitý verš je:
Ak by som len nejako došiel ku vzkrieseniu z mŕtvych. (List Filipanom 3:11)
Čitatelia sú už dobre oboznámení s Filipským 3:11, pretože tento verš veľmi často používam. Hoci už menej často je tento verš kázaný na iných miestach. Je to pravda, však?
Ale zastavme sa a premýšľajme! Tento verš píše Pavol, starý človek, ktorý založil niekoľko zborov, napísal niekoľko epištol a v pretórijskom väzení v Ríme, pravdepodobne reťazou pripútaný k nejakému drsnému rímskemu vojakovi, si stanovuje pred seba svoj hlavný cieľ: „Usilujem sa zo všetkých síl, aby som dosiahol vzkriesenia z mŕtvych.“
Mimoriadne na tom je to, že tento prvotný apoštolov cieľ je veľmi zriedkavo alebo takmer nikdy, kázaný. Predsa však nás Pavol na inom mieste nabáda, aby sme boli „rovnako zmýšľajúci.“
Možno urobíme lepšie keď budeme „rovnako zmýšľajúci.“ Predtým však ako si stanovíme rovnaký cieľ ako Pavol, potrebujeme vedieť niečo viac vzkriesení, o ktoré tak veľmi usiloval. Nepochybne sa tu nejedná o druhé veľké vzkriesenie, ktorého sa zúčastnia všetci, pretože druhé vzkriesenie je neodvratné a zastihne každého.
Je jasné, že možnosť dosiahnuť prvé vzkriesenie volá po významnom posvätení, keď sa Pavol o to tak veľmi usiloval.
Nad tými, ktorí dosiahli účasť na prvom vzkriesení, nemá druhá smrť žiadnu moc, pretože skrze Pána Ježiša Krista zvíťazili nad všetkými oblasťami hriechu, cez ktoré si druhá smrť udržiava svoju moc.
Myslím, že budete so mnou súhlasiť, ak poviem, že my americkí kresťania by sme sa mali viac zamestnať chodením po ceste k sláve, ak chceme mať nádej, že pri Pánovom príchode v oblakoch budeme vyzdvihnutí do kňazstva.
Účasť na Kristovom kríži
Prvý krok, ktorý robíme na ceste k sláve kňazstva je to, že vstupujeme do reality ukrižovania Ježiša Krista. Dokiaľ dobrovoľne do reality Jeho kríža nevstúpime, zomierajúc tak svojej starej prirodzenosti, svetu, počítajúc samých seba za mŕtvych spolu s Ním, môžu byť z nás síce dobrí a nábožní ľudia, ale nekráčame cestou kňazstva.
Ponorením sa do vody pri krste sme zobrazili, že vstupujeme do reality a účasti na Kristovom kríži. A pri vynorení sa z vody sme zobrazili, že sme sa zjednotili s Kristom v Jeho zmŕtvychvstaní a v Jeho vystúpení na pravicu Božiu.
Existuje iba jediný spôsob ako sa môžeme vymaniť spod autority Mojžišovho zákona, a to je smrťou na kríži spolu s Kristom. Tak dlho ako lipneme na svojom vlastnom živote, tak dlho ostávame pod vládou Zákona, aj napriek tomu, že sme vyznali svoju vieru v Ježiša.
A nad to viac, nemôžeme vstúpiť do procesu nášho súdu, ktorý vedie k prvému vzkrieseniu. Ľuďom je ustanovené raz zomrieť a potom súd. Boh počíta našu smrť s Kristom ako skutočnú smrť—ďaleko skutočnejšiu ako našu fyzickú smrť. Len čo zomrieme a sme v duchovnom zmysle vzkriesení, začína sa v našom živote proces súdu.
Hriech pochádza z dvoch oblastí našej osobnosti. Prvou oblasťou sú rôzne žiadosti a vášne, ktoré prebývajú v našom tele, a sú nám cudzie. Buď sme ich zdedili alebo sme ich nadobudli počas nášho života.
Druhou oblasťou je naša vlastná vôľa-svojvôľa. Naša vôľa je podstatou všetkého hriechu. Práve cez našu vôľu môže hriech vstúpiť do nášho tela, duše a ducha.
Boží program nášho oslobodenia od hriechu je zameraný práve na našu vlastnú vôľu. Začíname tým, že sme započítaní medzi tých, ktorí spolu s Kristom zomreli na kríži. Celá naša prvá prirodzenosť je ukrižovaná. Prehlasujeme to ako skutočnosť a potom Boh začne privádzať do nášho života situácie, ktoré realizujú aktuálne umrtvovanie starej prirodzenosti. Stalo sa vám to už ?
Boh odsúdil celú našu prvotnú osobnosť, určil ju na kríž spolu s Kristom, aby nás mohol oslobodiť od tela hriechu, ktorý je v nás. Boh nemôže úspešne odstrániť hriech, ktorý je v nás, dokiaľ stará prirodzenosť nezomrie. Kým koreň problému, ktorým je naša svojvôľa pretrváva, budeme stále dookola liečiť príznaky.
V súčasnosti vidieť, že do charizmatického hnutia prichádza rozdelenie. Tí, ktorých Ježiš povolal k sebe, vstúpia do smrti spolu s Kristom, tak ako to mali urobiť už pri svojom obrátení.
Ostatní, ľudia ktorí prišli do cirkví z ľudského úsilia, nebudú nikdy súhlasiť s tým, aby položili svoj život kvôli evanjeliu. Budú o tom síce hovoriť, ale nikdy to neurobia. Možno budú hľadať moc Ducha Svätého, aby mohli „vykročiť a zachrániť stratený a hynúci svet.“ To všetko je však len dym a fatamorgána, pretože nekonajú to, čo má večnú hodnotu.
Kristus nás volá späť k svojmu krížu, lebo len tak budeme môcť byť účastný veľkého svedectva Kráľovstva Božieho, určeného pre posledné dni Cirkevného veku. Kristus nechce, aby veriaci chaoticky vybiehali a usilovali sa vybudovať Kráľovstvo bez toho, aby vedeli čo robia. On hľadá tých, ktorí hľadajú a poslúchajú Jeho vôľu. Túžite skončiť so svojím vlastným úsilím a chcete začať hľadieť na Ježiša a čakať na Jeho vedenie?
Potrebujeme vystúpiť sami zo seba a skríknuť, „Od tejto chvíle som zomrel spolu s Kristom.“ Ale dajte si pozor a neurobte to vtedy, keď vás môžu začuť susedia.
Zabudni na všetky veľké veci, ktoré si chcel urobiť pre Boha. Choď k Ježišovi a vyznaj, že si spolu s Ním zomrel. Toto je prvý krok na ceste ku sláve. Dokiaľ nezomrieš, nemôžeš vstúpiť do procesu, ktorý vedie k prvému vzkrieseniu mŕtvych, ku vzkrieseniu kráľovského kňazstva.
Vstúpenie do vzkriesenia a vyvýšenia Krista
Rovnako ako počítame samých seba za mŕtvych spolu s Kristom na kríži, takisto počítame samých seba za vzkriesených spolu s Ním a vyvýšených na pravicu Božiu, ďaleko nad každú autoritu sveta.
To je to, čo znamená narodiť sa znova. Prvotiny úrody našej osobnosti, ktorá bola oživená Kristovým Duchom, sú vyzdvihnuté pred Boží trón v nebi. Odteraz je naším životom Ježiš Kristus. Keď sa zjaví, zjavíme sa spolu s Ním a budeme mu pomáhať pri zakladaní Kráľovstva Božieho na zemi.
Keďže prvotiny úrody našej osobnosti boli povznášané pred Pánom, tak aj celá naša osobnosť je svätá a naša najbližšia rodina je tiež svätá. To je princíp prvotiny úrody.
Naše telo žije naďalej na zemi, ale je mŕtve pre hriech.
Naša vnútorná prirodzenosť, naša duša a náš duch, si musia každý deň voliť víťazstvo skrze Krista, víťazstvo nad žiadosťami a túžbami nášho tela. Musíme zosadiť z tróna nášho života našu osobnosť už tu na zemi. Musíme sa modliť a musíme prinútiť naše telo k službe Bohu. To nie je ľahké a vyžaduje to usilovnú, neustálu modlitbu, premýšľanie nad slovom Božím a užitočný kresťanský život, keď k tomu máme príležitosť.
Naše telo má vlastné názory na to, ako by sme mali žiť. Ale my nedlžíme svojmu telu vôbec nič, preto nemusíme žiť podľa jeho túžob. Prečo nie? Pretože naše telo je mŕtve pre hriech a na jeho túžby nemáme brať ohľad.
Ak sme verní a skrze Ducha Božieho mŕtvime tieto nutkania nášho tela, sme pripravení prijať spasenie nášho tela pri príchode nášho Pána. Ak však nie sme verní v umrtvovaní žiadostí nášho tela, neobdržíme spasenie nášho tela pri Pánovom príchode. Potom však nemôžeme ani vedieť, čo nás v budúcnosti čaká. Musíme čakať, kým o nás nerozhodne Kristus. Neboli sme vernými správcami toho, čo nám bolo dané. Dovolili sme, aby naše rúcha ostali špinavé.
Preto musíme byť ostražití a nedovoliť nikomu, aby nás stiahol z nášho vysokého miesta v Kristovi. Ak niekomu dovolíme, aby nám vzal našu korunu, potom nebudeme spôsobilí na to, aby sme boli vyvýšení, keď sa Kristus vráti. Sami sme sa vylúčili z účasti na sláve, ktorá sa zjaví počas Pánovho príchodu.
Je to vážna vec! Ak dovolíte nejakému služobníkovi, kňazovi alebo inej osobe, aby vás odhovorila od toho, aké vážne prípravy musia byť vykonané pre vstup do prvého vzkriesenia, tak potom keď uvidíte, ako sú iní kresťania privádzaní do Ježišovej prítomnosti a vám bude vstup odmietnutí, potom z toho budete môcť viniť iba sami seba.
To sa môže naozaj stať. „Budete mi hovoriť:,Urobil som toto a tamto v Tvojom mene.’ Ale ja poviem,,Nikdy som vás nepoznal! Odíďte odo mňa! ‘ “
Odstránenie pohrebného plátna
A keď to povedal, zavolal veľkým hlasom: Lazare, poď von! A zomrelý vyšiel majúc poviazané nohy aj ruky plátenými povojmi a tvár mal ovinutú do plátna. A Ježiš im povedal: Rozviažte ho a nechajte odísť! (Evanjelium podľa Jána 11:43,44)
Aký presný obraz nás samotných! Pán Ježiš Kristus nás vzkriesil z mŕtvych, ale sme poviazaní pohrebným plátnom.
Súd sa musí začať od domu Božieho, hovorí k nám Peter a to je presne to, čo sa dnes deje. Svätý Duch poukazuje na pohrebné rúcho, ktoré nás zväzuje. Musíme ho vyznať ako hriech a s pomocou Pánovou sa od tohto hriechu odvrátiť.
A čo ty? Čo ti o tebe Pán v poslednom čase zjavil? Nebol to pekný obraz, však. A ty si si myslel, že už to máš za sebou. Nie, nie je to za tebou. Pán nemôže jednať s tvojimi pohrebnými povojmi skôr kým nezomrieš a nebudeš vzkriesený.
Ak by nás Kristus oslobodil od všetkého naraz, boli by sme ako vymetený a vyzdobený dom, do ktorého by vstúpili oveľa horší démoni ako v ňom boli predtým. Tak ako Izrael vstupoval do zasľúbenej zeme postupne, mesto za mestom, tak aj my musíme vstupovať do našej zeme zasľúbenia postupne, mesto za mestom.
A ešte niečo, pohrebné povoje z Lazara nezložil Ježiš. Nechal, aby to urobili ľudia, ktorí stáli okolo neho.
To isté sa deje s tebou a so mnou. Boh používa ľudí na to, aby odvíjali naše pohrebné povoje.
Preto si tak často pokúšaný k tomu, aby si sa hneval na ľudí, ktorí ti pomáhajú v tvojom posvätení. Ak však dovolíš, aby si sa hneval na nástroje, ktoré Boh používa, aby z teba vypudil zlé a z tvojej osobnosti duchovnú smrť, zatrpkneš a skončíš bez vyslobodenia.
Keď niekto povie alebo urobí niečo, čo ťa zraní, choď rovno za Pánom. Spýtaj sa Ho, prečo ťa to tak zranilo, prečo niekto dokázal preraziť tvoj pancier. Nemárni čas, nemárni čas, nemárni čas tým, že sa budeš hnevať na ľudí. Choď k Ježišovi a dovoľ mu, aby ti ten ohnivý šíp vybral.
Keby si tak bol vedel, že osoba, ktorá ti tak veľmi ublížila, ti vlastne pomohla odstrániť tvoje pohrebné povoje. Buď vďačný a chváľ Pána z celej svojej sily, že ťa započítal ako hodného svojho Kráľovstva.
Zanechaj svoju zviazanosť s hriechom, svoju pýchu a vlastnú svojvôľu. To všetko je smrť. To všetko bráni tvojmu pokroku smerom k Sláve Božej. Nevesta Baránkova musí byť bez poškvrny, vrásky a akejkoľvek inej chyby. Dovoľ, nech sa na tej krásnej výšivke ďalej pracuje. Buď tak radostný ako len môžeš. Pozeraj sa iba na Ježiša samotného.
A tak ako budeš kráčať v svetle Božej dokonalej vôle, Ježišova krv ťa bude naďalej chrániť pred odsúdením a ty budeš mať obecenstvo s Bohom.
Keď vynesie Duch Svätý tvoje hriechy na svetlo, vyznaj ich ako hriechy a odvráť sa od nich. A Boh ti odpustí a očistí ťa od všetkej neprávosti.
Ak budeme žiť podľa túžob nášho tela, duchovne zomrieme. Zničíme náš vnútorný duchovný život, ktorý je nevyhnutnou podmienkou pre oslobodenie nášho tela.
Ale ak budeme skrze Ducha Svätého umrtvovať chúťky nášho tela, budeme naďalej žiť a duchovne rásť. Lebo iba tí, ktorí vedení Duchom Božím umŕtvujú svoje hriechy, iba tí sú synmi Božími. Títo sa stanú zjavnými pri Pánovom návrate a ich zjavenie, čo je vlastne ich svadba s Baránkom, bude príležitosťou na veľkú radosť pre všetko stvorenie Božie.
Ak však budeme pokračovať v živote podľa tela, spoliehajúc sa na „milosť“ ktorá nás „privedie do Neba, “ neskôr budeme veľmi kruto sklamaní, keď uvidíme ako veľmi sme potupili naše vzkriesenie. Zničili sme našu najväčšiu nádej—a to byť podobný Ježišovi pri Jeho návrate na zem.
Dosiahnutie plnosti vnútorného vzkrieseného života
Keď Pavol hovoril o dosiahnutí vzkriesenia spomedzi mŕtvych, hovoril vlastne o dosiahnutí plnosti vnútorného vzkrieseného života. Iba keď dosiahneme tento vnútorný vzkriesený život, sme súci pre oslobodenie nášho telesného tela.
Pavol hľadal práve to, aby žil skrze Ježišov vzkriesený život a aby mal podiel na Kristových utrpeniach. Pochopil, že toto je jediný spôsob života ak túžime po tom, aby sme dosiahli to skoršie, prvé vzkriesenie z mŕtvych.
Koľko poznáte dnes kresťanov, ktorí hľadajú to, aby žili skrze Ježišov vzkriesený život a aby mali podiel na Jeho utrpeniach? Títo sú praví kresťania, oni dosahujú slávu kňazstva.
Druhý list Korintským má veľa čo povedať o Pavlových utrpeniach, utrpeniach, ktoré viedli k tomu, že život Ježišov bol vzkriesený aj u iných ľudí a tiež k tomu, že získali ďaleko väčšiu slávu kňazstva pre Pavla samotného. V skutočnosti nám Pavol týmto hovorí ako zvyšovať hmotnosť domu, ktorý zaodeje našu bytosť v Deň Pána.
Sme tiesnení zo všetkých strán, ale nie rozdrvení, sme v rozpakoch, ale nie zúfalí, prenasledovaní, ale nie v zlom opustení, občas povalení, ale nehynieme, vždy a všade nosiac so sebou mŕtvenia Pána Ježiša na tele, aby bol aj život Ježišov zjavený na našom tele. Lebo my, ktorí žijeme, vždycky sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby bol aj život Ježišov zjavený na našom smrteľnom tele. Takže smrť pôsobí v nás a život vo vás. (2. list Korintským 4:8-12)
„Takže život Ježišov môže byť zjavený vo vašom tele.“ „Takže Jeho život môže byť zjavený v našom smrteľnom tele.“
Všmimnite si, že:
Lebo terajšie kratučké ľahké nášho súženia nám pôsobí prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy. (2. list Korintským 4:17)
(Pretože naše ľahké a chvíľkové problémy nám získavajú večnú slávu, ktorá ďaleko prevažuje všetky tieto problémy.)[1]
Pochopili ste z týchto veršov, že práve vtedy keď trpíme, je naša vnútorná prirodzenosť plnená Kristovým životom? Ak máme získať slávu kňazstva, nielen naše hriechy musia byť odstránené, ale musí byť v nás vyformovaný sám Kristus. A Kristus je v nás formovaný vtedy, keď sme privádzaní až k smrti a následne mocou Božou kriesení.
Ak ste povolaní k vysokému povolaniu v Kráľovstve, budete musieť znášať tento proces smrti a života, smrti a života, smrti a života, znovu a znovu, kým Kristova sláva nebude vo vás sformovaná. Takto ten, vo vás vyformovaný Kristov život, bude na úžitok pre všetkých, ktorí žijú okolo vás dnes, ktorý je predurčený predovšetkým pre vaše zjavenie sa s Kristom pri zriadení Kráľovstva Božieho tu na zemi.
Možno sa budeš čudovať a pýtať, „Ako mám začať na tejto ceste ku sláve?“ Začni tak, že sa vyhlásiš za mŕtveho spolu s Kristom a za vzkrieseného spolu s Kristom po pravici Božej. Potom verne nasleduj Ducha Svätého pri tom ako z teba bude snímať pohrebné závoje.
Po tom musíš zakúšať neustálu smrť a vzkriesenie, aby to, čo si prehlásil pri krste vodou, sa mohlo stať realitou. V skutočnosti si takpovediac križovaný rovnako ako si kriesený z mŕtvych a vyzdvihovaný na pravicu Božiu.
Ty si to kedysi vyhlásil, a teraz Boh bude toto vyhlásenie činiť realitou.
Možno veľa veriacich pri čítaní týchto riadkov utečie, aby si zachránili svoje životy. Ale Boží pravdivý vyvolení neutečú, ale zoberú svoj kríž a budú nasledovať Pána Ježiša, pretože je v nich povolanie ku kráľovskému kňazstvu. Tie zmätené zástupy v cirkvách, aby sme použili starozákonný výraz, to nikdy nepochopia. Sú to dobrí, slušní ľudia, ale nikdy neboli privedení Otcom k Ježišovi. Nehovorím, že sú zatratení, iba tvrdím, že neporozumejú požiadavkám, ktoré sú kladené na tých, ktorí sú povolaní byť členmi kráľovského kňazstva.
V šiestej kapitole evanjelia podľa Jána hovorí Pán Ježiš o spôsobe, akým živíme našu vnútornú prirodzenosť a to tým, že jeme Jeho telo a pijeme Jeho krv.
Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravdivý pokrm a moja krv je pravdivý nápoj. Ten, kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal ten živý Otec, ako ja žijem skrze Otca, tak i ten kto mňa je, bude žiť skrze mňa. (Evanjelium podľa Jána 6:54-57)
Každý deň je pred nás postavená istá miera zlého. A každý deň je nám dávaná istá miera Božej milosti, aby sme toto zlé premohli. Ak sme nedbalí a dovolíme zlu, aby sa stalo časťou nášho života, žiaden vnútorný rast nezaznamenáme. V skutočnosti si v nás získa pevné miesto smrť.
Ak však voláme na Pána, získavajúc od neho múdrosť a silu, aby sme nad zlým zvíťazili, živíme sa tak Kristovým telom a krvou v duchovnej sfére. Takto v nás Kristus rastie. Takto v nás rastie prvé vzkriesenie z mŕtvych.
Ježiš Kristus je v takej jednote so svojím Otcom, že všetko čo si myslí, robí, hovorí je z Otca. On a Jeho Otec sú Jedno—nie tá istá osoba, ale jedno v žití a konaní.
To je cieľ, ktorý je postavený pred nás. Máme byť jedno s Ježišom Kristom tak, že všetko čo si myslíme, robíme a hovoríme je z Krista. My a On sa máme stať Jedno, časťou veľkej Jednoty.
To je to, čo znamená získať prvé vzkriesenie a stať sa členom kráľovského kňazstva.
Ježiš Kristus sám je to Vzkriesenie. Keď je v nás formovaný, je v nás formované vzkriesenie. Pavol hľadal ako by získal túto plnosť nepominuteľného vzkrieseného života a všetko ostatné považoval za odpadky, len keď by mohol získať Krista do takého rozsahu. Toto je aj náš cieľ. To je nebeský znak, ktorý bol pred nás postavený.
Zakúšanie oslobodenia tela
Našou hlavnou úlohou je získať plnosť vnútorného, duchovného vzkriesenia—ktoré sme už opísali. Oslobodenie tela je v skutočnosti prejavom, alebo vyjadrením tejto vnútornej premeny. Je to vonkajšia premena, ktorá sa prejaví v žiare našich očí a naše vyzdvihnutie do povetria na stretnutie sa s Hlavou je oveľa menej dôležité. Je to iba prechod vzkriesených svätých z povrchu zeme do povetria, aby sa stretli s Hlavným Veliteľom, keď zostúpi do útoku na mieste zvanom Armagedon.
Kresťanské cirkvi našich dní opisujú výstup Kristových bojovníkov ako útek pred Antikristom a ako „požehnanú nádej“ Cirkvi. Dalo by sa na tom aj zasmiať, keby účinky tohto pokriveného učenia neboli tak deštruktívne.
V skutočnosti existujú dva stupne oslobodenia nášho tela. Prvým je vyzdvihnutie tela z miesta jeho pohrebiska. A druhým je zaodievanie vzkrieseného tela do príbytku z Nebies.
Ten príbytok z Nebies bude mať také charakterové črty, aké do neho vkladáme dnes a to tým ako usmrcujeme naše terajšie telo na kríži.
Rovnako ako si nevesta po svadbe zloží závoj, tak isto aj nám bude sňatý závoj, keď sa stretneme s Pánom v povetrí a zostúpime s Ním dolu na zem. A potom Ten, ktorý v nás pracoval, aby sme sa naučili žiť telom a krvou Baránkovou, bude zjavený celému svetu. A národy budú svedčiť o tom, čím sme sa stali, pretože to bude znázorňovať náš odev, ktorý zaodeje naše vzkriesené telo.
Tí z nás, ktorí ešte budú žiť v čase zjavenia sa Pána, budú premenení do nesmrteľnosti. Nesmierne veľké zástupy svätých, ktoré sa vrátia s Pánom budú stáť na zemi. A všetci budeme zaodiati do našich príbytkov z Nebies, pretože nám ich prinesie Pán pri svojom Príchode. Potom budeme spolu vytrhnutí v ústrety Pánovi na stretnutie sa s Ním v povetrí.
Lebo zatrúbi a mŕtvi vstanú neporušiteľní a my budeme premenení. Lebo toto porušiteľné musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné obliecť nesmrteľnosť. (1. list Korintským 15:52-53)
Lebo aj ktorí sme v tomto stáne, vzdycháme súc obtiažení, nakoľko sa nechceme vyzliecť, ale sa poodiať, aby to čo je smrteľné, bolo pohltené od života. (2. list Korintským 5:4)
Nasledujúci verš opisuje takúto radosť svätého v čase jeho zaodievania sa do nesmrteľnosti:
Preveľmi sa radujem v Hospodinovi, moja duša plesá v mojom Bohu, lebo ma obliekol do rúcha spásy, odial ma plášťom spravodlivosti, som ako ženích, ktorý si kňazsky zdobí hlavu stuhami, a ako nevesta, ktorá sa krášli svojimi ozdobami. (Iziáš 61:10)
Skúsenosť zo zaodiatia sa do večnosti zakúsia pri Pánovom zjavení sa tí, ktorí si zachovali svoje rúcha pripravené a to tým, že ich udržiavali čisté a bez poškvrny.
Radujme sa a plesajme a vzdajme jemu chválu, lebo prišla svadba Baránkova a jeho manželka sa prihotovila. A dalo sa jej aby sa obliekla do čistého a nádherného kmentu, lebo tým kmentom sú skutky spravodlivosti svätých. (Zjavenie Jána.19:7-8)
Myslím si, že tým nádherným kmentom je vlastne príbytok z Nebies, ktorý sa spomína v 2. liste Korintským 5:4. Je to rúcho, do ktorého sa zaodeje naše vzkriesené telo. Ak ale predsa ako na dôvažok dostaneme okrem kmentu aj príbytok, som za to všetkými desiatimi.
To rúcho (a príbytok, ak je to niečo navyše) je výsledkom nášho spôsobu života tu na zemi. Vidíme to z nasledujúceho vyjadrenia: „Tým nádherným kmentom sú skutky spravodlivosti svätých.“
Pavol nám v liste Galatským hovorí, že ak sa rozhodneme siať do ducha Božieho počas nášho života tu na zemi, neskôr zožneme večný život—pravdepodobne v deň vzkriesenia. Ak však budeme siať do nášho tela, neskôr zožneme zkazu, čo zrejme znamená, že vstúpime do Božieho kráľovstva ako nahí duchovia, alebo sa tu naznačuje situácia ešte horšiu. V každom prípade je to niečo, čomu sa je potrebné vyhnúť.
Záver
Dôraz celého tohto tráktatu je položený na skutočnosť, že okrem veľkého vzkriesenia všetkých ľudí, ktorí kedy žili na tejto zemi a ich predstúpenia pred Boha, bude ešte jedno lvzkriesenie a to vzkriesenie kráľovského kňazstva. Toto prvé vzkriesenie sa uskutoční vtedy, keď sa Pán Ježiš vráti na zem, aby ustanovil svoje kráľovstvo na zemi.
Ešte skôr ako druhé vzkriesenie, ktoré bude v závere tisícročného kráľovstva, nastane vzkriesenie kňazstva. Toto vzkriesenie kňazstva prebieha každý deň, počas ktorého vedieme premenený život, kedy našu prvú, adamovu prirodzenosť odovzdávame na smrť na kríži a takto prijímame život Krista Ježiša, takže naša vnútorná duchovná prirodzenosť je premienená Bohom a uschopňuje nás tak uniknúť zániku sveta, skaze, ktorá je spôsobená žiadostivosťou.
A preto ak chceme žiť Božiu vôľu pre náš život, musíme odovzdávať naše telo Bohu ako živú obeť. Musíme byť premieňaní obnovovaním našej mysle, takže už nežijeme skazeným túžbam nášho tela, našich očí a pýche života.
Celá táto cesta je jeden veľmi namáhavý zápas, pretože plávame proti prúdu rôznych nečistôt tohto sveta. Ale bojujeme dobrý boj viery—vždy odporujúc Satanovi a nášmu telu.
Mnohí, ktorí sú teraz poslední budú v Kráľovstve Božom v prvom rade. Práve teraz—v našich dňoch—Boh povoláva bojovníkov, hrdinov viery, ktorí sa odvracajú od mnohých pokušení, ktoré im ponúkajú kultúry bohatých národov. Zaujímavých a príťažlivých atrakcií je skutočne veľa. Je tu príležitosť na to, aby ste sa nechali od svitu do mrku okupovať tým, že sa budete snažiť udržať krok s prúdom všetkých možných technologických a finančných výhod. Ale všetko toto je len hnoj, odpad v porovnaní so slávou kráľovského kňazstva.
Pán Ježiš je dnes blízko, prítomný tak ako nikdy predtým. Všetko, čo musíme urobiť, je iba otvoriť mu svoje srdce, pretože On je pripravený vstúpiť a povečerať s nami svoje vlastné telo a svoju krv. Takýmto spôsobom prebieha svadba Baránkova—tým, že Ho jeme a pijeme. Sme Nevestou Baránkovou.
Cesta k sláve môže byť vskutku hrboľatá, na ktorej sú kladené absolútne požiadavkyi na našu osobnosť a na náš spôsob života. A hranice sú rovnako vysoké ako samotné nebesia. Na tejto ceste je aj veľa nebezpečenstiev a všetky strely sú žeravé. Budúci kráľovia prechádzajú procesom prípravy a študijná osnova je konštruovaná podľa druhu úradu, ktorý majú zastávať. To nie je nič pre tých, ktorí sa dajú rýchlo odhovoriť, ktorí sú vždy pripravení obrátiť, len čo položili na pluh svoje ruky.
Tróny slávy sú pripravené pre tých, ktorí na ne majú zasadnúť. Volanie platí pre každého, kto sa rozhodne položiť Božie veci za prvú prioritu svojho života.
Dnes sa rozhoduješ o svojom osude, pretože tvoje skutky dnes ti pripravujú tvoju budúcnosť—buď príliš slávnu, aby sa dala teraz pochopiť, buď príliš bolestivú, aby si ju dokázal zniesť, keď uvidíš v diaľke žiaru Raja a deti, ako sa hrajú pri nohách Baránkových, zatiaľ čo ty budeš sedieť sám v jaskyni vo vonkajšej tme so všetkými svojimi spomienkami.
Neurob chybu, tieto dva osudy sú skutočnou realitou a nie ilúziou, ktorú dnes každý deň zažívame v našej americkej kultúre a o ktorej nás tak šikovne presviedčajú majstrovsky zobrazované predstavy a fantázie reklamných agentov veľkých obchodných spoločností alebo falošných lekárov našej vlády.
Keď sa Pán vráti, budeme musieť čeliť absolútnej a nemennej realite. A ktorá z tých realít to bude, o tom rozhoduje každý z nás práve dnes.
[1] doslovný preklad z anglického originálu, pozn. prekl.
(“Cesta K Sláve”, 4242-1)